Svetová výstava psov - Stockholm     3. - 6. júl 2008

Kynológovia z celého sveta si tento rok dali „randevouz„ na severe Európy a to priamo v krásnom hlavnom meste Švédska, Štockholme. Svetová výstava sa z času na čas koná mimo starého kontinentu a tak možnosť zúčastniť sa tej ďalšej, „európskej“, si nenechalo ujsť viac než 20 tisíc prihlásených psov a ich majiteľov. Počet prihlásených psov bol, vzhľadom  k lokalizácii ozaj prekvapujúci, veď povedzme si úprimne, Švédsko je nám, stredoeurópanom, tak trochu od ruky.

To, že pôjde o vynikajúco zorganizovanú výstavu predpovedali prehľadné propozície, informácie, ktoré každý deň odratávali počty dní do konania výstavy a podklady, ktoré k danej výstave vyšli. Vysoký počet prihlásených psov má určite za následok aj množstvo klubových výstav, ktoré sa pri svetovej výstave poriadali. A tak väčšina majiteľov svojich psích miláčikov mala možnosť zmerať si sily nielen na výstave svetovej, ale aj na silne obsadených klubových výstavách. Organizátori stavili na osvedčený spôsob prilákania vysokého a kvalitného množstva psov – a to na kvalitných rozhodcov.

Svetovú výstavu v Štockholme som mala vo svojom pláne takmer dva roky, hneď ako sa začalo hovoriť, kto bude na tejto výstave posudzovať. Nechať si totiž ujsť „svetovku“, kde posudzujú chovatelia – špecialisti na dané plemeno, som si jednoducho nechcela nechať ujsť.  Len výnimočne organizátori výstav pozvú posudzovať chovateľov a keď, tak určite len niekoľko a nie na všetky triedy. Aj v tomto bola tá „švédska“ svetovka iná. K tomu atraktívni rozhodcovia na klubovkách – a bolo rozhodnuté. Výstavu spojíme spolu s letnou dovolenkou!

Okrem nás z Lučenca spolu s nami vyrazili na dobrodružnú cestu na sever aj naši známi, ktorí chceli skúsiť šťastie so svojou slovenskou hrubosrstou stavačkou.

Svetová výstava sa konala od 3. júla do nedele 6. júla. Posledný deň výstavy bol náš deň D ale ešte dva dni predtým som nahlásila Lucy aj Tobíka na klubovú výstavu poriadanú Labrador retriever klubom. Keďže naši priatelia, ktorí sa na výstavu vybrali s nami, vystavovali svoju stavačku v sobotu, museli sme plán cesty prispôsobiť podľa plánu výstav, teda nám. Systém prihlasovania online bol veľmi prehľadný a jednoduchý, akurát sme tŕpli, či nám prešli všetky platby a údaje v poriadku, totiž, na propozíciách sa uvádzalo, že prihlášky nebudú akceptované, pokiaľ dôjde k nejakým nedorozumeniam. Švédi aktuálne uvádzali počty prihlásených psov a my sme mohli len dúfať, že aj tí naši medzi nimi sú. Pri pohľade na počet LR mi nebolo všetko jedno a keď zverejnili počty v jednotlivých triedach, vedeli sme, že sa máme na čo tešiť :)  Labrador patril k tretiemu najpočetnejšiemu plemenu. Najpočetnejšie zastúpeným plemenom bol Golden retriever, so zhodným počtom boli dobermani a flat – coated retrieveri (áno, čítate správne, flatov bolo viac než labradorov) a po nich nasledovali labradori. Približne dva týždne pred výstavou nám došli návratky, ktoré obsahovali všetky potrebné informácie. Okrem čísla číslo kruhu aj kedy sa začína v danom kruhu posudzovať a koľký v poradí nastúpi pes na posudzovanie. Brožúrka obsahovala výklad titulov, podrobný popis miesta konania výstavy (u klubovej GPS súradnice) a presný počet psov v jednotlivých triedach :). veterinárne predpisy sme mali v malíčku, síce sú mierne odlišné od anglických ale podstata, a to test na protilátky proti besnote ostával.  To ostatné sme sa rozhodli doladiť podľa toho, kedy dorazíme k hraniciam Švédska.

Náš výlet sme naplánovali na niekoľko dní, tak, aby sa psi cestou veľmi neunavili, veď hneď po príchode sme mali klubovú výstavu. Cestou sme sa chceli zastaviť v Dánsku, kde u pani Dinny Lund žije sučka z vrhu „K“ Polly a chceli sme si poriadne pred záverečnou cestou oddýchnuť.  Zohnať ubytovanie v čase výstavy jednoduché nebolo, ale mne v tomto veľmi pomohla pani Gunnila Ek. Rezervovala pre nás pekný hotel v meste Enkoping (neverili by ste, koľko miest sa vo Švédsku končí na – koping), iba 70 km od Štockholmu a ako sa ukázalo, v blízkosti ktorého bol veľký park, ideálny pre psov.

Z výletu do Švédska som sa veľmi tešila, aj keď s pribúdajúcim termínom nášho odchodu som mala zo všetkého mierne obavy. Predsa len, cesta je to ďaleká a konkurencia na výstave veľmi silná. Na cestu som vyrážala so skromným prianím: vrátiť sa domov zdraví, neurobiť si na výstave hanbu a uvidieť živého losa!

Počasie na Slovensku bolo pekelne horúce a my sme sa tešili, že sa na severe príjemne schladíme. Predpoveď počasia hovorila o príjemných 20 °C a podľa toho sme si zbalili aj oblečenie.

V utorok ráno nastal deň nášho odchodu. Pár dní pred odchodom sa k nám pridal Michal, ktorý mal so svojou slovenskou hrubosrstou stavačkou prezentovať na stánku SKJ naše národné plemeno. Chvíľu sme riešili, kde ho prenocujeme, keďže hotel bol beznádejne plný a dom Dinny nie je nafukovací, ale nie nadarmo sa hovorí, dobrých ľudí sa všade veľa zmestí.

Cesta cez Slovensko ubiehala príjemne, Poľsko a jeho cesty, kým sme nedorazili na diaľnicu, boli katastrofa. K tomu horúčava (zbytočne sme čakali na ochladenie), plné cesty áut, ale našťastie výborná nálada nám pomáhala zdolávať stovky kilometrov. Nad Berlínom sme našli dobré a lacné ubytovanie, dobre sme vyvenčili psov (v okolí pobehovala mačka samovrah ale našťastie sme vždy včas zbadali, že sa blíži a tým jej zachránili život), najedli sa a pobrali sa spať. Ráno sme pokračovali smer Dánsko. Cestu nám trochu skomplikovali Tobíkove zdravotné problémy. Možno z cestovnej horúčky, možno z krmiva, dostal silnú hnačku. Chudák statočný, vždy vydržal, kým sme nezastali. Cesta Nemeckom ubiehala rýchlo a ako sme sa blížili k Dánsku, rástlo aj vzrušenie z cesty trajektom. Mali sme šťastie, takmer sme nečakali, nalodili sme sa pomerne rýchlo a preplavili do Dánska. Podľa pokynov Dinny sme sa zastavili na malom ostrove a dali si výdatný oddych. Tobík už vyzeral dosť unavený a ja som začala mať strach, ako sa stihne pred výstavou dať do kopy. K tomu to teplo, teplomer ukazoval neuveriteľných 29 °C, dlhá cesta .... 

Podvečer sme dorazili k Dinny Lund, ktorá nám pripravila skvelú večeru. Napriek tomu, že ju zradilo zdravie a mala problémy s krížami, bola úžasná. Ako dlhoročná aktívna členka dánskeho klubu retrieverov a bývalá reprezentačná jazdkyňa nám mala toho čo povedať nielen o labradoroch, ale aj o jazdeckom športe. Dinny býva v malebnom prostredí, kde neďaleko jej domu je obrovský park, ktorý využívajú športovci aj majitelia psíkov. Takúto príležitosť sme si nenechali ujsť ani my a vyvenčili sme nielen našich, ale aj Dinniných psov. Všetci boli v pohode, až na Tobíka, ktorý mal toho ozaj viac než dosť. Riadne unavení sme padli do postelí s tým, že ráno nás čaká posledná etapa našej cesty a hlavne, prechod cez hranice. O prechode sa povrávali rôzne historky a my sme ešte na poslednú chvíľu kontrolovali podmienky vstupu na územie Švédska. Keďže Dinny bývala blízko miesta, odkiaľ odchádzal trajekt ráno sme sa kľudne vybrali na cestu. Preplavili sme sa ďalším trajektom, tento krát za 20 minút a boli sme vo Švédsku. Vzhľadom k tomu, že som už absolvovala cestu so psom do Británie a celé tie peripetie s veterinárnou kontrolou nešlo mi celkom do hlavy, že na dánskej strane nie je žiadna kontrola. Opakovane som sa pýtala Dinny, že čo keď sa im niečo nebude pozdávať, čo potom. Vraj nás pošlú najbližším trajektom späť. Lenže, po vylodení (vždy to bol adrenalín), sme prišli na kontrolu, colníci sa nás pýtali, kde máme namierené a za akým účelom. Tak som povedala, že ideme do Štokholmu a teda na dovolenku. Očakávala som, že ďalšia otázka sa bude týkať psov ale oni nás pustili len tak, bez kontroly pet pasov! Naši spolucestujúci síce pasy predložili, ale žiadny komentár k nim nemali. A tak sme pomaly vyrazili smer Enkoping, čo bolo takmer 800 km . Najvyššia povolená rýchlosť 110, k tomu fádna a pomalá cesta, a tak sme mali čas aspoň obdivovať to množstvo jazier a krásnu prírodu severu. Vegetácia tam bola aspoň dva mesiace pozadu (repka ešte len kvitla), ale krásne a slnečné počasie nám robilo dobrú náladu. Tobíček už bol ok, síce na ňom bolo vidieť, že ho hnačka a dieta zobrala, ale aspoň ho už nepreháňalo. Zato Cila, Michalova sučka, dostala hnačku za neho. Každú chvíľu sa vo vysielačke ozvalo, „Dani stojíme, Cila hrabe“. Tak sme stáli, ani nepamätám koľko krát. Hlavne, že to vždy stihli a žiadna nehoda sa v aute nestala. Našťastie, diaľnice vo Švédsku sú pomerne prázdne, s výnimkou okolia veľkých miest, a tak nám cesta ubiehala plynulo. S postupujúcim dňom sme sa blížili k cieľu cesty a moja nervozita začala stúpať tiež. Strach z toho, že niečo v ubytovaní zlyhalo, bol veľký. Veď kde by sme toľkí našli nocľah? Nájsť hotel bola hračka, rovnako ako „ukecať“ recepčnú, aby Michal mohol spať na izbe so Stankou a Radom. V cene izby bol voľný vstup do sauny a bazéna, z čoho mali najväčšiu radosť moja neter a synovec. 

Poriadne unavení sme išli vyvenčiť psov, vybaliť sa a nastal čas ozvať sa pani Gunille. Ďalší deň nás čakala klubová výstava. 

Prvý deň D ako inak prišiel a nás do nového dňa privítalo slniečko. Teplé počasie nás sprevádzalo celou cestou a tak moje prianie, aby som aspoň Lucku a Tobíka ochladila na severe, bolo márne. Pani Gunilla nás čakala cestou na miesto konania výstavy. Vďaka nej sme sa ešte aspoň na chvíľu dostali blízko konania výstavy , aby sme vyložili všetky veci. Okolo veterinárnej kontroly sa viedli hororové reči ešte na Slovensku, tak som ani nedýchala, keď sme ňou prechádzali. Vraj budú pozerať celého psa a pokiaľ nájdu čo len malé začervenanie uší, pes na výstavu nebude pustený. Fakt neviem, ktorý dobrák tieto Jóbove reči vypustil, ale bola to riadna hlúposť. Síce sme sa podrobili pomerne podrobnej kontrole, ale veterinári a ich asistenti boli veľmi príjemní a ústretoví. Veci sme si zložili pri kruhu, kde sa posudzovali trieda mladých psi aj sučky. Keďže Lucka aj Tobík boli úplne v iných kruhoch vedela som, že bude naháňačka. Ale na severe je zvykom, pokiaľ sa vám psi prekrývajú, stačí, keď to oznámite personálu kruhu, že budete meškať a oni si poznačia vaše číslo. Po nahliadnutí do katalógu som konečne zistila, s kým budeme v kruhu. Vedela som, že to bude silná konkurencia a tušenie ma nesklamalo. Lucka ako prvá v triede a za ňou ďalších 14 šampióniek z Fínska, Dánska, Ruska, Talianska a Švédska, Tobík dokonca 15.  Sama som bola zvedavá na známe mená z chovateľských staníc. Lucia bola po ceste riadne otrávená a keď si dala pred začiatkom výstavy svoju obľúbenú zostavu, už som vedela, že dnes to s ňou bude tvrdý oriešok. Tobíček navyše vyzeral po diéte dosť zúbožene a tak som mala obavu, ako sa taký smutný odprezentuje.

Výstava začínala presne o deviatej. Zahájenie výstavy prebehlo rýchlo, ozvučenie výstavy bolo výborné a tak sme všetci všetko dobre počuli. Niekoľko krát nás vystavovateľov upozornili, aby sme nenechávali psov zavretých v autách, nakoľko predpoveď počasia hovorila, že bude až 28 °C. Upozornili nás, že pokiaľ nájdu psov zavretých v autách bez vetrania, rozbijú okná na autách, aby zachránili psov. Podobný oznam bol uvedený aj v katalógu. 

Presne o deviatej som nastúpila s Luciou do kruhu s pocitom, že stojím v kruhu po prvý krát. Našťastie, moja sestra Bronka a jej deti nám fandili a tak aspoň dobrý pocit z ich blízkosti kompenzoval môj stres. Pán rozhodca Jim Nolah ešte Lucy nikdy neposudzoval a pri tej konkurencii by som bola vďačná za výbornú ! 

Pán rozhodca si najprv  všetky sučky pozrel v statike, potom nás nechal prebehnúť dve kolá a išli sme na individuálne posúdenie. Lucia sa veľmi netešila, ale ja som sa jej po tej ceste ani nedivila. Ešte k tomu moje nervy, tak som bola rada, že máme ružovú stužku, teda výbornú. Po posúdení sme vypadli z kruhu a sledovali, ako postupne takmer všetky dostávajú výbornú. Z 14 nastúpených dostalo známku výborná 12! Pán rozhodca nasadil pomerne svižné tempo a tak mu to rýchle ubiehalo. Ja som si kontrolovala čas a dúfala, že stihnem s Tobíkom nastúpiť včas. Nastúpili sme o poradie ale ja som nad tým už nerozmýšľala. Výbornú sme dostali a hoci Lucia dosiahla skutočne vynikajúce výsledky na výstavách, nedúfala som ani v poradie. Pán rozhodca nás riadne trápil, nechal behať niekoľko krát a posudzoval individuálne a keď sa začal motať okolo Lucii napadlo ma, že sa možno dostaneme do poradia, v čo som ani nedúfala. Pán rozhodca stál uprostred kruhu, na nás už ani nepozeral keď sa zrazu otočil a vraví : „You are the first.“ A ja nič. On opäť „ you are the first! A ja „ What, I am the first?" "Yes, you are!" To bol úžasný moment, Lucia vyhrala vo Švédsku na klubovke svoju triedu!!!! Personál v kruhu sa usmieval nad tým, ako veľmi sa tešíme, pýtali sa odkiaľ sme a nechápali, že sme merali toľkú diaľku. Tie nádherné kokardy a cenu, ktoré sme dostali spolu s gratuláciami od chovateľov, vyvážili všetku únavu, ktorú sme mali. Vedúca kruhu mi ešte vysvetlila, ako to bude prebiehať ďalej a ja som už bežala pre Tobíka. 

Tobík nastupoval na posúdenie ako druhý v poradí a ja som videla, že v ten deň by bol radšej niekde úplne inde. Podobne ako u sučiek aj u psov bola trieda pracovná obsadená šampiónmi z rôznych krajín. Tento krát ale pán rozhodca, Allen Anthony, bol skutočne veľmi prísny. Červené stužky lietali jedna radosť. O to väčšiu radosť som mala, že Tobíček získal stužku ružovú! Keď sme potom postúpili o súboj do poradia a napokon skončili na krásnom štvrtom mieste, naša radosť nepoznala hraníc. Výstava sa ale pre nás nekončila, systém zadávania titulov na severe je veľmi odlišná. Práca pomocného personálu v kruhoch bola výborná, všetci presne vedeli, čo a ako sa zadáva a podávali informácie, pre nás neznalých, veľmi ochotne. Pani, ktorá pracovala v kruhu u sučiek kde sa zadával titul CC ma vždy, keď stretla, upozornila, o koľkej sa mám dostaviť ku kruhu. 

Medzitým sme mali obednú prestávku, kde nás klub pohostil ovocnou šťavou, čerstvými jahodami a sušienkami. Počas obedu som konečne natrafila, presne povedané, ma vyhľadala Torun Sorbye a tak som mala možnosť konečne osobne stretnúť túto skvelú dámu, známu chovateľku z Nórska. Torun Sorbye pozná mojich psov veľmi dobre a sleduje dianie v našej chovateľskej stanici. Veď moja skvelá Pansy je dcérou jej psíka, Mementos Lambert :). Strávili sme spolu príjemnú hodinu debatovaním o všetkom možnom a jej pochvalu na Luciu si veľmi vážim. Ani sme si nevšimli, že čas pokročil a nadišiel čas nastúpiť do BIS kruhu. Tu už sme síce na víťazku z triedy šampiónov nemali, ale kto by to bol ešte ráno povedal, že tam vôbec budeme stáť? 

Pozreli sme si perfektne zorganizované záverečné súťaže, pomaly sa pobalili domov a vyštartovali smer hotel. Večer sme oslávili náš úspech a tešili sa na ďalší deň, deň oddychu pre nás a veľký deň D pre našich priateľov. Kým my sme ráno oddychovali v parku a neskôr obdivovali krásy Upsaly, naši priatelia bojovali vo výstavnom kruhu. Večer sme sa všetci stretli na hoteli a oslávili titul Svetový víťaz a šampión Švédska, ktoré ich „Guľa“ získala.

Nedeľa bola deň D pre nás a tak sme skoro ráno vyštartovali smer Stockholm. Stockholm je obrovské mesto a ja som už pomaly strácala nádej, že nájdeme výstavisko, keď sa zrazu objavilo značenie a my sme poľahky trafili na parkovisko. Najprv sme zobrali domčeky a psov a išli podľa pokynov hľadať kruhu. Príjemne nás prekvapila priestranná hala s obrovskými kruhmi. Našli sme si miesto, išli pozrieť našich priateľov a očakávali začiatok výstavy. Tento krát sme to mali ľahšie, lebo triedu pracovnú sučiek aj psov posudzoval ten istý rozhodca. Pán Tony Pascoa bol teda pán v rokoch, až teda dosť vo vysokom veku. Tak som bola zvedavá, ako to posudzovanie pojme. Takmer mi zabehlo, keď som videla, ako dôkladne a prísne posudzuje. A dostala som poriadnu trému, keď som videla, že psi z triedy strednej odchádzajú jeden za druhým v ocenením veľmi dobrý. Tobík v triede nastupoval ako druhý, tento krát ale výborne naladený. Pán rozhodca pri kontrole uhlenia lopatky a ramena uznanlivo pohmkal a mne trošku svitla nádej, že možno tú výbornú dostaneme. Nakoniec sme ju dostali. Potom sme nastúpili o výber tých najlepších. Pán rozhodca nás nechal niekoľko krát prebehnúť v kruhu a dlho váhal, ako nás umiestniť. Vybral si prvých štyroch, Tobíčka dal na tretie miesto. Opäť nás pozrel v statike, opäť nechal prebehnúť dve kolá, po ktorých nás posunul na druhé miesto. Tobík mal skvelú náladu a vystavoval sa vynikajúco. Pán rozhodca stále chodil okolo prvého psa a nás, nechával nás behať, napokon prišiel, pozrel koreň chvosta a rozhodol sa nechať nás tak, na druhom mieste. Tak pre nás platilo, že sme druhý ostali skutočne o chvost :),  ale radosť to bola obrovská. Počas celého posudzovania nás povzbudzovali naši Talianski priatelia, ktorí sa uzhodli, že Tobík bol lepší ako víťazný pes. Ale ja si myslím, že naše druhé miesto v takej konkurencii a u takého rozhodcu bolo nádherné.

Dali sme si trochu oddychu, pozreli posudzovanie sučiek triedy strednej a fandili Gunille, ktorá túto triedu vyhrala. Potom už prišiel čas pre mňa a Lucy. Opäť veľká tréma, opäť prvá v kruhu, počet a zostava sučiek podobná ako dva dni predtým. Že bol pán rozhodca prísny svedčí aj to, že sučka, ktorá deň predtým na klubovke vyhrala túto triedu bola u neho veľmi dobrá, a nebola sama, ktorá túto známku dostala. Naša Lucy získala výbornú a ja som opäť čakala, ako dopadne výber najlepších. Na moje veľké prekvapenie, pán rozhodca v tom mal jasno. Hneď od začiatku Lucy nechal na prvom mieste a tak to aj ostalo. Veľmi sa mu páčila, tak ma vyspovedal, odkiaľ sme a z akého chovu a spojení pochádza. A ešte mi zaželal veľa šťastia v záverečnom kruhu.

Posudzovanie v iných triedach išlo veľmi pomaly, veď v triede otvorenej bolo 60 prihlásených sučiek! Napokon sme sa k finále dostali. To už okolie kruhov praskalo vo švíkoch a mňa prekvapilo, koľko veľa chovateľov z Veľkej Británie si prišlo pozrieť túto výstavu. Titul CC získala krásne sučka z triedy šampiónov, ktorá napokon vyhrala aj titul BOB. Všetka česť Erika Jarl, ktorá posudzovala psov a aj napriek tomu titul BOB zadala sučke. Vďaka tomu, že som stála práve za dámami z Británie som si mohla vypočuť ich komentár na výber BOB (všetci sa s ňou zhodli), ale aj komentár na úroveň chovu známych chovateľských staníc z Fínska a Švédska. To si však nechám pre seba. Ako povedala Erika, veľmi dlho rozmýšľala nad sučkou CC a veteránkou. Keby veteránka nemala miernu nadváhu, bola by titul BOB dostala ona!

Pomaly nastal čas baliť veci (veď nás čakala oslava), mňa veľmi prekvapila Penni Carpanniny (CHS Carpeny), ktorá sa pri mne pristavila a povedala mi, že sa jej mimoriadne páčila moja Lucy. Konečne som stretla Lennu Johansson, chovateľku nášho Huga a strávila s ňou pár chvíľ. Keďže sme boli všetci poriadne hladní, dali sme si skvelé suši, navštívili stánok našej SKJ (kde sme dostali na oslavu našeho úspechu fľašu vínka) a padali na hotel.

Večer sme oslávili naše spoločné úspechy. Viete si predstaviť tú srandu, keď sme zistili, že vývrtka na fľašu ostala u Stanky a Radka (ktorí ešte nastúpili ako prezentácia národného plemena na záver výstavy). Tak nejako toto slovíčko nepatrí do našej anglickej slovnej zásoby ale medzinárodný jazyk ruky nohy fungoval a tak recepčná okamžite pochopila, čo nám chýba. Urobili sme si skromnú oslavu a potom už len spánok, druhý deň nás čakalo balenie a cesta domov.

Ráno nás prekvapilo daždivé počasie (sever nesklamal) a niekoľko stoviek kilometrov do Dánska. Na spiatočnej ceste sme sa rozdelili, my sme ešte plánovali navštíviť Dinny a pozrieť Kodaň, Stanka, Radko a Michal nabrali smer domov. Večer sme dorazili k Dinny, ktorá sa o nás vynikajúco postarala. Druhý deň sme sa rozlúčili a vybrali sa navštíviť Kodaň. Cez deň si Bronka s rodinou urobili rýchlo prehliadku mesta, ja som si pospala v aute s Luckou a Tobíkom. Potom už len opäť trajekt, tento krát sme sa načakali, kým sme sa dostali na rad. Potom nocľah v Nemecku a únavná cesta domov cez rozbité cesty Poľska, ktoré má síce skvelú diaľnicu do Nemecka, ale katastrofálnu opačným smerom. Domov sme ale dorazili bezpečne a to bolo najdôležitejšie.

Čo dodať na záver? Krásny výlet, skvelá dovolenka, nádherné dve výstavy. Splnili sa mi predsavzatia, ktoré som pred výletom mala. Vrátili sme sa domov zdraví, plní nových zážitkov, stretli sme starých a našli nových priateľov, videla som živého losa vo voľnej prírode a teda myslím, že hanbu sme si na výstave neurobili. Keby mi niekto pred výstavou povedal, že sa nám podarí umiestniť, tak neuverím. Ale občas sa aj neuveriteľné stane skutočnosťou.

Tak ďakujem všetkým, ktorí túto cestu so mnou absolvovali, za skvelú podporu, to bolo fakt skvelé. Bronka, na ďalšiu veľkú výstavu len s Vami, nosíte mi šťastie !

A mamine a tatkovi veľká vďaka nielen za to, že skvele zvládli starostlivosť o ostatných psíkov, čo ostali doma, ale mamina dokázala zmobilizovať všetky sily a dobrých ľudí, ktorí mi, kým sme sa stihli vrátiť domov, opravili strechu na domoch, ktorú mi rozbil silný ľadovec.

A všetkým tým skvelým a prajným ľuďom, ktorí mi blahoželali osobne alebo písomne k úspechom a dôstojnej reprezentácii chovu labradorov. Veď nás v tom Švédsku bolo ozaj iba pár zo Slovenska, ktorí sme tú odvahu postaviť sa do kruhu s takou špičkou chovu psov, aká je na severe, mali.

Tak ešte, vďaka za všetko ...

....a rada by som, keby tento článok bol aspoň malou spomienkou na skvelú osobu, veľkú osobnosť, pani Dinny Lund, ktorá nečakane koncom novembra 2009 zomrela. Ďakujem, Dinny.

Daniela Bartošová

12 / 2009

(C) 2009 Aldamity Labradors. Všetky práva vyhradené.