Cruft´s 2008 alebo naša cesta za dobrodružstvom a poznaním

Hneď na úvod sa chcem poďakovať Rasťovi Dudovi, ktorý nás absolútne bezpečne previezol po Európe a takmer 4000 kilometrov zvládol, vrátane ciest vo Veľkej Británii, absolútne bravúrne. Nielenže šoféroval ako pilot F1, rýchlo a bezpečne, popri tom nás stihol aj dobre zabávať! Rasťo, ešte raz, ĎAKUJEME!!!!

Moja vďaka patrí  Markovi Rawlinsonovi, ktorý bol v podstate zodpovedný za moje rozhodnutie urobiť niečo preto, aby som sa na Cruft´s kvalifikovala a ktorý mi veľmi pomohol s informáciami ohľadom Cruftu a registrácie psa v UK. Linde Volárikovej, ktorá ma podporila v myšlienke pokúsiť sa kvalifikovať na Cruft´s a ísť tam, pánovi Petrovskému, ktorý ochotne zodpovedal všetky moje otázky ohľadom transportu a účasti na Crufte, Shelagh Walton za jej pohostinnosť a priateľstvo. Samozrejme Sandre, ktoré túto cestu absolvovala tiež a Mirke, vďaka ktorej sme sa tam všetci mohli ísť. Svojej rodine za podporu a pochopenie a v neposlednej rade všetkým ľuďom, ktorí nám fandili a držali palce. Vám všetkým ešte raz - Ďakujem !!! 

The Greatest world dog show in the world – takto predstavujú Cruftovu výstavu samotní organizátori tejto výstavy. Výstavy, ktorá píše svoju históriu od roku 1928 a za tie roky získala obrovskú popularitu. Cruftova výstava nie je len veľkolepou prehliadkou chovateľského umenia predovšetkým britských chovateľov, ale je to aj miesto stretnutia chovateľov z celého sveta, ktorí túto výstavu berú aj ako spoločenskú udalosť a príležitosť osobne sa stretnúť a porozprávať. Kedysi to bola záležitosť iba britských a írskych chovateľov, ale nie je to tak dávno, čo sa podmienky vstupu psov do Británie zmenili a umožnili aj chovateľom z ostatných krajín túto prestížnu výstavu so svojimi psami absolvovať.

Špecifikum Cruftovej výstavy spočíva aj v tom, že pes sa na výstavu musí kvalifikovať. Týka sa to domácich aj zahraničných vystavovateľov. Možno aj vďaka tomu na Cruft´s môžete vidieť skutočne pekných psov. Pre chovateľa je česť mať možnosť svojho psíka na výstave prezentovať. Keď som pred niekoľkými rokmi bola na tejto výstave prvý krát, absorbovala výnimočnú atmosféru tejto ojedinelej výstavy a obdivovala tých nádherných psov, ani  som netušila, že tam raz, priamo v kruhu, budem stáť so svojím vlastným psom.

Na rozdiel od mnohých iných, ktorí kvalifikačné výstavy obchádzajú z mne neznámych dôvodov, ja sa presne pamätám na okamih, keď som sa rozhodla pokúsiť sa na Cruft´s kvalifikovať. Vlastne, môže za to Mark. Minulý rok som mala tú česť chvíľu v kruhu sučiek vystavovať Markovu nádhernú Nell, ktorá vyhrala svoju triedu. Keďže sa Mark ponáhľal do kruhu s Barcleym, požiadal ma o prezentáciu Nell. Presne v tom krátkom okamihu, keď som vystavovala Nell a nevedela som, čo s rukami, aby som to Nell nepokazila, som si uvedomila, aké by to bolo úžasné stáť v tom kruhu s mojou Lucy. Lenže, k tomu sme obe potrebovali „maličkosť“. Splniť podmienky pre účasť na Cruft´s.  Prvou, a tou rozhodujúcou, bolo úspešné absolvovanie kvalifikačnej výstavy. Je síce pravda, že podľa niektorých je dnes oveľa ľahšie ako v minulosti sa na Cruft kvalifikovať, ale ja s tým nesúhlasím. Tých výstav je síce viac ako v minulosti, ale konkurencia je neporovnateľne väčšia a dnes už je veľa ľudí, ktorí na ten Cruft´s skutočne chcú ísť a obchádzajú kvalifikačné výstavy v mnohých krajinách.

Doma som si zistila výstavy, ktoré boli uvedené ako kvalifikačné a vybrala si na začiatok dve z nich. Na prvej, v Maďarsku, jej kvalifikácia ušla o chlp (Lucy získala r.CACIB). Na druhej, kde sa  zišla silná konkurencia z Talianska, Lucy získala titul CACIB a tým sa kvalifikovala na Cruft´s. Od prvej chvíle, ako nám pán rozhodca povedal, že titul CACIB získava moja sučka, som vedela, že na ten Cruft´s skutočne pôjdeme.

V lete sa podarilo splniť kvalifikačné podmienky aj Sandre s Budgerom a Lily a naša skromná výprava sa hneď rozrástla o ďalších členov. Test na protilátky sme mali vo vrecku a mohol sa začať kolobeh vybavovania všetkého ostatného. Ubytovanie a veterinárne predpisy som si zobrala na starosť ja, Sandra mala na starosti rezerváciu tunela. Najväčší strach som mala z veterinárnej prehliadky a z toho, že niekoho z nás na druhú stranu kanála nepustia. Stáť tak blízko vytúženého cieľa a nedostať sa tam pre našu chybu, to som ozaj nechcela. A tak som neustále kontrolovala seba aj Sandru, či máme všetko v poriadku. Ako inak, 5 dní pred odchodom som zistila, že mám malé, ale dôležité nezrovnalosti v Luciinom pase. Našťastie, prišla som na to včas a tak nám neostalo nič iné ako tešiť sa na náš výlet. Ako sa blížil dátum odchodu, vzrušenie z cesty stúpalo a my sme žili v očakávaní, čo všetko na našej ceste zažijeme. Tešili sme sa na našich priateľov v Anglicku, ktorí nám držali palce a verili, že my tam skutočne dôjdeme.

Skupina Gundog mala svoj deň v piatok a my sme našu cestu naplánovali tak, aby sme v Birminghame boli deň predtým a v nedeľu už na Slovensku. Odchod sme naplánovali na stredu skoré ráno. A takto naša cesta prebiehala.

Utorok  4. 3. – poobedie. Balíme posledné veci do auta, kontrolujem doklady, už aspoň stý krát. Všetko vyzerá byť v poriadku a ja len dúfam, že to tak ozaj bude. Poobede vyrážame s Mirkou smer Bratislava. Stretávame sa u Dudovcov, balíme auto, aby sme ráno už len nasadli a mohli vyraziť. Odchádzame spať k mojej kamoške,  kde ešte dlho do noci klebetíme o všetkom, len nie o psoch.

Streda  5. 3. – opäť stretnutie u Sandry, tento krát ešte posledná kontrola dokladov, posledné úpravy a veľké dobrodružstvo s názvom Cruft´s sa môže začať. Cesta ubieha veľmi plynule, sme síce mierne zaskočení zimou, ktorá nás stretáva počas celej cesty cez Rakúsko, Nemecko aj Belgicko, ale inak je to fajn. GPS nás bezpečne vedie udaným smerom k mestečku Liege, kde máme rezervované ubytovanie. Chladné počasie síce nerobí radosť nám, ale hafanom sa cestuje ozaj veľmi príjemne. Všetci znášame cestu veľmi dobre, psi sa tešia, že sú s nami (to ešte chudáci netušia, koľko dní strávia v aute :o) ).Do Liege prichádzame podvečer, máme dosť času poriadne vyvenčiť psov a dobre sa najesť. Miestni v reštaurácii nerobia problém s tým, že chceme zobrať dnu našich psov. Okrem chutného jedla zažívame aj kopec srandy pri komunikácii s nimi. Odmietajú hovoriť anglicky aj nemecky, našťastie posunková reč funguje.  Večer nie a nie zaspať, nasledujúci deň nás čaká prechod cez kanál a hlavne, veterinárna kontrola!

Štvrtok  6. 3. – skoro ráno vyrážame smer Callais. Máme rezervované lístky na vlak presne na čas a neradi by sme prišli neskoro, aj keď nejaká možnosť posunu tam je. Premávka je v okolí Bruselu nenormálne hustá, ale našťastie aj napriek zápche stíhame dôjsť do Callais včas. Keďže nevieme, ako to vlastne s prechodom so zvieratami prebieha, pokúšame sa dobiť cez vstup. Lenže, systém nás nepúšťa, keďže máme na vstupenke informáciu o psoch. Posielajú nás na veterinárnu kontrolu. Veterinárna kontrola prebieha v malej búdke, neďaleko je aj malý priestor na venčenie. Okrem nás je tu pár ďalších ľudí, vyzerá to tak, že to prebieha plynule. Idem na rad skôr ako Sandra s Budgerom a Lily. Pán za prepážkou je prívetivý, kontroluje dátum odberu krvi na protilátky, očkovania, odčervenia  a ošetrenie proti kliešťom. Podáva mi čítačku na čip a ja, od nervozity, za ten svet neviem nájsť, kde ten čip je. Napokon príde ku mne  a ja si spomeniem, že Lucy ho má aplikovaný na opačnej strane, ako moji ostatní psi :o)

Všetko máme v poriadku (veď aby sme nemali, to by bola riadna hanba) a my máme povolenie vstúpiť s našimi hafanmi na územie Veľkej Británie !!!! Hurá !!!

Presúvame sa späť k vstupnej rampe k tunelu, tento krát nás púšťajú bez problémov. Máme trochu času, tak ideme mrknúť, čo nám Francúzi na svojej strane Eurotunelu ponúkajú. Po krátkej prehliadke sa posúvame k tunelu, prechádzame niekoľkými bezpečnostnými kontrolami a konečne vidíme ten zázrak, ktorý nás má prepraviť na druhú stranu. Keď sa konečne dostaneme do vlaku, padne pár žartovných poznámok na tému, čo s nami, keď začne trochu do tunela zatekať. Ani si to nestihneme uvedomiť a sme na druhej strane. Sranda začína, od teraz jazdíme po opačnej strane. Musím uznať, Rasťovi to ide vynikajúco. Rútime sa diaľnicou smer Birmingham. Máme dobrý čas a radi by sme do Birminghamu dorazili tak, aby sme ešte zašli pozrieť na výstavisko. Po ceste nás veľkou rýchlosťou míňa pán Petrovský. Chvíľu sa snažíme držať sa ho, ale to je ako snažiť sa chytiť nepolapiteľného :o)

Poobede stojíme na výstavisku a nechceme veriť vlastným očiam, že sa nám to ozaj tak ľahko podarilo. Máme dosť času, aby sme prešli stánky s ozaj všetkými možnými potrebami pre psov a ich majiteľov. Trochu to tam už poznáme, ono tie stánky vždy stoja na tých istých miestach a tak aspoň nestrácame drahocenný čas. Po obhliadke výstaviska sadáme do auta a ideme hľadať náš hotel. Mám trochu obavy, či storno jednej noci vybavili tak, ako som chcela. To by bolo totiž ozaj veľmi mrzuté, keby sme nemali kde spať. Chvíľu blúdime (zadala som do navigácie zlú ulicu), ale po obhliadke mesta náš hotel nachádzame. Okrem nás tu bývajú aj Rusi, ktorým sa podarilo kvalifikovať v Bratislave. Svet je ozaj malý. Poriadne vybeháme psov, napriek dlhej ceste vyzerajú byť v pohode a dobrej nálade, dúfam, že im to vydrží aj nasledujúci deň.

Ideme čo najskôr spať, ráno musíme skoro vstávať, už vieme, že tam býva veľký nápor a pokiaľ nechceme „peškovať“ niekoľko kilometrov, musíme ozaj prísť včas. Nuž, keďže zajtra  nás čaká deň D, sme patrične napäté. Ešte neviem, čo si na túto príležitosť oblečiem. Lucy spokojne oddychuje a na rozdiel odo mňa, ona výnimočnosť tejto situácie nevníma. Nuž čo, veď je to len ďalšia výstava.

Piatok  7. 3. - piatok je deň s veľkým D. Tak sa nám to ozaj podarilo. Prekračujeme s našimi labradormi vstupnú bránu do haly a keďže sme na tejto výstave boli už nie jeden krát, vieme presne, kam ísť. Výnimočnosť tohtoročnej výstavy však pre nás spočíva v tom, že ako prvé v histórii chovu retrieverov na Slovensku máme česť prezentovať na nej svoje vlastné odchovy ! Kupujeme katalóg, aby sme zistili, kde máme hľadať „benče“ určené pre svojich psov. Banch je špeciálny priestor určený pre psa a každý pes ho má označený svojím číslom. Okrem čísla označujúceho banch nachádzame aj číslo, ktorým sa budeme prezentovať v kruhu. Postupne stretávame svojich známych z celej Európy. Niektorí prišli iba ako návštevníci, ďalší prišli vystavovať. Je tu pomerne početná skupina chovateľov z Holandska, Anja Verbeek sa snaží svojim humorom odľahčiť našu trému z nadchádzajúceho vystavovania. Snažíme sa riadiť jej radou, jednoducho si túto výnimočnú situáciu pekne užiť, sústrediť sa na svojho psíka a nevšívať si okolie. Sandra má premiéru ako prvá. Najprv vstupuje do kruhu s Lily. Lily trochu „hnevá“, a tak sa nepredvádza tak, ako obyčajne. Prečo to tak je, zistím sama, keď vstúpim s Lucy prvý krát do kruhu. Po odprezentovaní Lily sa Sandra ponáhľa do kruhu s Budgerom. Budger sa krásne predvádza, okolo kruhu počúvam pochvalu na neho. Je fajn počuť, že sa chovateľom, ktorí sedia pri kruhu, Budger páči. Škoda, že pani rozhodkyňa má dnes zvláštny vkus a tí najkrajší psi, a to nielen z tejto triedy, ostávajú mimo hru. Máme trochu pauzu a tak sa snažíme aspoň niečo vidieť z ostatných tried. Vieme, že tento rok si toho veľa nepozrieme, jednoducho to nejde. Keďže máme na výstave svojich psov, venujeme sa predovšetkým im. Blíži sa trieda open, kde Lucy nastupuje po prvý krát. Najsilnejšia trieda, nie síce počtom, ale kvalitou. Za svoju premiéru v kruhu platím rovnakú daň ako Sandra s Lily. Totiž, až priamo v kruhu zistíte, čo ste pri príprave na výstavu zanedbali a čo a ako treba v kruhu robiť. Môžete stáť vedľa kruhu nespočetne krát, nikdy na to neprídete. Zistíte to až v tom kruhu. Po triede open máme krátky oddych a Lucy nastupuje do ďalšej triedy. Keďže už na individuálnom posúdení raz bola, čakáme, kým posúdia sučky, ktoré nastupujú prvý krát. Rozhodca si nás na záver volá ešte raz posúdiť pohyb. A potom, potom čakáme na výber piatich najlepších z tejto triedy. V triede je osem sučiek, všetko sučky zo známych chovov, my dve s Lucy sme tam „unknow“. Pán rozhodca posiela na prvé miesto Warringah´s Bunyu, ako druhú Naiken Russian Rythm a ako tretiu, áno, ako tretiu moju Lucy !!!!

Nechce sa mi tomu veriť, ale je to tak! Ešte pár fotiek, potom pán rozhodca diktuje posudok a ideme z kruhu von. Ani neviem, ako dlho sme tam boli. Mám pocit, že sa to všetko zbehlo veľmi rýchlo. Prichádzajú priatelia a známi, aby mi zagratulovali. Myslím, že toto nikto z nás nečakal. Lucy, hoci je hlavnou aktérkou, to vôbec nezaujíma. Ponáhľa sa do svojho domčeka, nejaké potľapkávanie a hladkanie sú jej úplne vedľajšie. Veď konečne sa môže poriadne najesť :o).  Po krátkej eufórii, keď si vlastne ani neuvedomujem, čo sa nám podarilo, ideme pozrieť na posudzovanie psov. Obdivujeme obrovskú súdržnosť Holanďanov, ktorí si svorne fandia a povzbudzujú sa. Finále je tu o chvíľu. Ešte si pozrieme záverečný výber o titul BOB, ktorý trvá nekonečne dlho. Nakoniec je titul BOB zadaný a konečne ostáva priestor na rozhovory.

Je podvečer, výstavisko sa pomaly vyprázdňuje. My sa akosi motkáme, ešte chceme stihnúť krátke nákupy. Akosi sa neviem rozlúčiť s niektorými priateľmi. Čaká nás ale ešte dlhá cesta k Shelagh Walton a Lucy sa od rána nevenčila. (Lucy je jednoducho dáma a keďže na venčenie sú určené vymedzené priestory, moja Lucy odmieta čo len nohu vložiť do venčiska, ktoré je od rána pekne použité). Je neskoro večer, keď sa vymotáme z parkoviska. Smer - Felsted. V aute máme o jedného pasažiera viac, k posádke auta pribudol „čierny“ pasažier William. William je ozaj kúzelný havinko a s našou trojicou sa znáša vynikajúco.

Rasťo, ktorý už musí byť riadne unavený, nás bezpečne vezie k Shelagh. Shelagh pre nás pripravila večeru, ale ešte predtým ideme pozrieť šteniatka, ktoré momentálne má. Shelagh má vynikajúcu rodinu a vždy som sa u nej cítila veľmi príjemne. Počas večere rozoberáme svoje dojmy z výstavy. Napriek tomu, že sme všetci veľmi unavení,  do postele sa nám nechce.

Sobota  8. 3. – na dnes máme objednaný tunel, našťastie poobede. Využívame príležitosť vyvenčiť svojich psíkov a poriadne ich v peknom okolí Felstedu vybehať. Pred obedom sadáme do auta, predsa len, nevieme, čo nás môže cestou stretnúť a neradi by sme prišli do Folkestone neskoro. Naša predtucha sa napĺňa, diaľnica pred Folkestone je uzavretá a my musíme ísť po miestnych komunikáciách. Nuž čo, aspoň vidíme vidiek. K tunelu prichádzame včas, tento krát od nás doklady od psov už nikto nepýta a my hladko, aj s „čiernym“ pasažierom, prechádzame na druhú stranu, do Francúzska. Ešte jeden nocľah počas našej cesty, opäť v Belgicku a nasledujúci deň cesta domov.

Je nedeľa podvečer a my prichádzame domov. Unavení, ale šťastní. Dobrodružstvo s názvom Cruft´s sa končí :o) .

Niekoľko faktov ohľadom tohtoročnej výstavy: počet prihlásených psov bol 22 964, majitelia pochádzali z 26 krajín a výstavu aj tento rok videlo viac než 150 tisíc nadšencov kynológie. Celkovo bolo prihlásených 535 labradorov, 237 psov a 298 sučiek, ktorých v kruhoch 33 a 34 posúdili pani Penny Carpanini (psov) a pán Vic Cole (Stajantor).

 Čo dodať na záver? Nuž, som šťastná, že sa nám to podarilo. Že sme všetkým ďalším dali vzor, ako sa to dá a že aj z tak malej krajiny, akou je Slovensko, je možné na Cruft´s dôstojne reprezentovať. Verím, že budeme mať veľa ďalších nasledovníkov. Dnes už len s pobavením myslím na to, čo naša malá výprava spôsobila. Po návrate domov sme sa stretli skutočne so zvláštnymi reakciami. Od pozitívnych, ktoré našťastie prevládali, až po tie negatívne. Milo prekvapilo, keď som na stránkach v Poľsku našla na záver príspevku z Cruft´s blahoželanie pre slovenskú sučku Aldamity Keep on Moving, ktorá sa umiestnila na peknom treťom mieste v triede. Aký to rozdiel v porovnaní s tvrdením niektorých u nás, že tam nebola žiadna konkurencia. Na Cruft´s a žiadna konkurencia ??? Iste, bolo ich v tej triede osem, ale  mohla skončiť bez poradia, nie?  Alebo, že Cruft´s je nezaujímavá výstava a nič pre chov a chovateľov neznamená. Nuž čo už, aj takí sa medzi nami nájdu. Nechám na každom, aby si na autorov týchto poznámok urobil názor každý sám.

Či sa to totiž niekomu páči alebo nie, fakt je, že Budger, Lily a Lucy sa raz a navždy nezmazateľne zapísali do histórie chovu labradorov na Slovensku. Ako prví zo Slovenska vstúpili do „mekky“ chovu labradorov a hanbu si tam neurobili. Nikto z nás tam nešiel vyhrať, veď to ani väčšina z ostatných. Jednoducho, išli sme tam, tak ako všetci ostatní, prezentovať vlastný odchov. Totiž, len na máloktorej výstave platí olympijské heslo tak, ako tu. Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa.  A my sme na našu účasť patrične hrdé.

Teším sa na chvíľu, keď si v klubovom spravodaji prečítam príspevok o aktívnej účasti na Cruft´s od niekoho ďalšieho a všetkým, ktorí tieto ambície majú, želám, aby sa im to čo najskôr podarilo. Ten zážitok z výstavy stojí za to.

Daniela Bartošová

4 / 2008

(C) 2009 Aldamity Labradors. Všetky práva vyhradené.