24. 5. 2009

Aldamity Quality of Life - veľmi nádejný 1

Attikonak Q One For Two - výborný 1

Aldamity Queen of Heart - veľmi nádejná 1, Best puppy

Aldamity Keep on Moving - výborná 1, CC, BOS, klubový šampión

  Fotky z výstavy si môžete pozrieť v galérii.

Už minulý rok sme dostali od Violety pozvanie zúčastniť sa ich klubovej výstavy, ktorú klub labradorov pri meste Sofia organizoval. Keďže sme však kvôli pracovným povinnostiam pozvanie museli zdvorilo odmietnuť, tento rok sme sa dohodli, že pokiaľ na výstavu pozvú zaujímavého rozhodcu, špecialistu na plemeno, tak už pôjdeme.

Napriek tomu, že klub je ešte mladý a organizátori majú málo skúseností s podobnými podujatiami ku cti im slúži, že opäť siahli na anglického rozhodcu, dlhoročného chovateľa LR.

Takže keď prišlo pozvanie, dátum, ktorý ničím pracovným nekoridoval, bolo rozhodnuté. Tento rok sa Sofia pôjde. Rozhodnutie ísť tam bolo o to ľahšie, že výstavy u nás aj v okolitých krajinách veľmi zahraničnými špecialistami na plemeno neoplývajú. Ostávalo iba vybrať, koho na takú dlhú cestu zoberieme. Lucy a Tobík, to bol základ výpravy, k nim sa pridal Beny a napokon som si vymyslela zobrať na výstavu aj Tery a Charlieho. Síce to bolo veľké riziko, obaja cestovali akurát tak do veterinárnej ambulancie 10 minút cesty od nás, ale mala som dobrého partnera na cestu a tak som to riskla. Violeta nám zabezpečila ubytko a my sme mohli v piatok ráno vyraziť smer Sofia. Tých 950 km nám ubiehalo pomerne dobre, síce sme mali horúco, ale havíkovia aj my sme cestu zvládali dobre. Napriek piatku sme aj prechod cez Belehrad absolvovali bez väčších problémov a kilometre ubiehali ozaj rýchlo. Cesty v Srbsku sú výborné, takmer všade diaľnice, pekne oplotené s podchodmi pre zvieratá. Síce k miestnej kultúre patrí, že diaľkový autobus si kľudne zastane pod mostom a vysadí cestujúcich, podobne sme počas cesty stretli ľudí, ktorí na linku čakali. Posledné úseky cesty Srbskom prebiehali cestou vytesanou do skál, ozaj krásny pohľad na okolitú prírodu.

Prechod cez bulharskú hranicu bol nekončiaci príbeh, my, ľudia zvyknutí cestovať po západnom svete sme ani nevedeli, či sa máme smiať, alebo plakať. Len sme dúfali, že niečo podobné nebudeme musieť absolvovať aj cestou späť.

Do Sofie sme dorazili neskoro večer, kde nás čakala Violeta s Georgem, ktorí nás odprevadili na hotel. Sofia má 3 milióny obyvateľov, tak si viete predstaviť, aké veľké je to mesto. Hotel bol na opačnej strane, ako sme prišli, v oblasti pod rekreačnou časťou mesta. Večer sme havíkov vyvenčili ozaj len nakrátko a šli sme spať. Ďalší deň nás čakal bohatý program.

Ďalšia etapa zvedavosti bola, ako zvládnu nocovanie v domčekoch Charlie, Terka a Beny. Keďže však boli veľmi unavení, veľmi to ani neriešili, najedli sa a zaspali. Ráno som vyrazila na prechádzku, najskôr s mladými, potom s Tobíkom a Luckou. Našli sme krásny park, kde chodia relaxovať domáci. Lokalizácia hotela mala výhodu blízkeho parku, ale veľkú nevýhodu v túlavých psoch, ktorí sa tam pohybovali v početných svorkách. Našťastie sme sa im vždy vyhli, ale  pri pohľade na týchto psíkov mi bolo neuveriteľne smutno. Na jednej strane veľa psov vo dvoroch, na druhej rovnako veľa na ulici. Podľa domácich sú túlaví psi veľký problém okrajových častí mesta.

Náš program bol na sobotu a nedeľu nasledovný: sobota výlet na kopec, poobede seminár s rozhodcom, nedeľa výstava a odchod domov.

Organizátori vždy po výstave organizujú pre chovateľov seminár o chove, ale keďže si pani rozhodkyňa zle objednala letenku, museli seminár presunúť na sobotu poobedie. Je to od organizátorov výstavy veľmi pekné a podnetné, že umožnia ľuďom, zúčastniacim sa na výstave, stretnutie s rozhodcom, kde mu môžu klásť rôzne otázky súvisiace s chovom, výstavami a všetkým s tým súvisiacim. Po troch hodinách rozhovorov sme sa vybrali späť na hotel skontrolovať, čo naši unavení psíkovia robia. Ešte posledná vychádzka, večera a konečne čas na našu večeru. Sobotňajší večer sme strávili v príjemnej spoločnosti Violety a Georga. Keďže nás druhý deň čakala výstava a Violeta patrila medzi tých, ktorí ju organizovali, šli sme včas spať, aby sme ráno nezaspali. Ráno sme naložili auto, aby sme sa rovno z výstavy mohli vybrať domov a šli hľadať výstavu. Deň predtým sme tam boli, ale cesty v meste boli neprehľadné. Spoľahli sme sa na GPS a ajhľa, zaviedlo nás niekde úplne inde. Čas sa krátil, začiatok výstavy sa blížil a my sme nevedeli, kde sme. Našťastie sme si dohodli stretnutie na ulici, ktorá bola pomerne blízko ( 20 minút rýchlej jazdy v hustej premávke) parku, kde sa konala výstava a George nás prišiel vyzdvihnúť. A tak sme miesto hodiny pred výstavou dorazili na miesto konania 10 minút pred. Je síce pravda, že výstava nezačala, kým neprišli všetci, ale tie nervy!!! Charlieho som vystavovala v rifliach, a to si veru nepamätám, kedy naposledy som mala rifle na výstave ( možno ešte s Belkou :o) ).

Atmosféra na výstave bola úžasná, ceny krásne a naokolo veľa príjemných ľudí. Výstava sa konala v mestskom parku, kde ľudia chodia venčiť svojich psíkov a tak sa naši mladí mali možnosť stretnúť s ozaj širokou škálou psíkov. Nech to už boli menšie alebo väčšie plemená, všetci mali jedno spoločné, boli neuveriteľne priateľskí. Nič lepšie som si pre svojich dorastencov ani nemohla želať. Pozitívny stret s cudzími psíkmi považujem za veľmi dôležitý fakt, veď viacerí moji známi by o tom vedeli hovoriť, ako im agresívny pes zničil sebavedomie ich psa.

Výstava prebehla podľa trochu odlišných pravidiel, titul CAC dostáva na klubovej výstave iba víťaz, ktorý sa vyberie z víťazov triedy strednej, otvorenej, pracovnej a šampiónov. Ostatné však funguje ako u nás.

Po výstave sme ešte chvíľu strávili v rozhovoroch s domácimi a so srbskými chovateľmi, a potom poďme domov. Na hranice sme dorazili pomerne skoro, Sofia je od srbských hraníc necelú hodinku cesty. Keď sme prešli pasovou kontrolou v Srbsku, tak som si povedala, a máme to za sebou. To som netušila, čo pre nás pripravili colníci. Pýtali povolenie na prepravu zvierat, ktoré sme samozrejme, keďže nám ho nikto nevydal, nemali. Vedela som, že nás naťahuje a vymýšľa si, ale hádajte sa s colníkom, ktorý vyzerá ako mafián. Pekne nás poslali zaplatiť prevozné clo, kde sme úspešne zabili dve hodiny. Miestny veterinár bol múdry a oháňal sa zákonmi, škoda len, že ho vôbec nezaujímalo očkovanie proti besnote a certifikáty na protilátky. Tak sme si zaplatili nemalé peniaze za prechod krajinou a šli ďalej.

Cesta späť ubiehala potom už veľmi pekne, keďže popršalo, konečne sa aj ochladilo. Večerný Belehrad bol krásne osvetlený, a takmer bez áut. Domov sme dorazili v pondelok ráno, unavení, ale šťastní, že sme to napriek všetkému zvládli.

Ďakujem Radkovi, ktorý to celé vydržal, mamine a ostatnej rodine, ktorá sa doma starala o ostatných a Violete a Georgovi za možnosť tam byť.  

(C) 2009 Aldamity Labradors. Všetky práva vyhradené.