Po dvoch rokoch sa svetová výstava psov vzdialenostne priblížila aj nám a tak sme sa, nielen preto, že Holandsko je krásna krajina, rozhodli, že tohtoročnú svetovku navštivime. Na rozdiel od tej pred dvoma rokmi v Miláne, nielen ako diváci, ale ako aktívni účastníci. Keďže poplatok za výstavu bolo na naše pomery obrovský, v tretej uzávierke (prvá bola takmer rok pred konaním výstavy) takmer 100 Euro a náklady na cestu cez desať tisíc, zobrali sme náš výlet ako dovolenku a do Holandska sme sa vybrali na týždeň. Ubytovanie sme si zarezervovali v kempe priamo v Amsterdame. Vtedy sme ešte nevedeli, že ku výstavisku to máme autom desať minút, v dostatočnom predstihu a tak sme čakali na deň D. Ten deň prišiel a my sme, v zložení rodina Valentová s Tačkom a Jambinkou a ja s mojou sestrou a jej manželom a Sailorkom, vyrazili smer Holandsko. Vyletnení, s dobrou náladou, sme nabrali smer Stuttgart, kde sme mali naplánovanú prestávku a nocľah. Žijú tam moji priatelia, ktorí majú k labradorom veľmi blízko, napokon sú majiteľmi žltého Bastiana Sen Sybil. Vo vzácnej zhode a harmónii sme tam strávili príjemný večer a ráno vyrazili do Amsterdamu. 

O čo je Nemecko väčšie, o to je Holandsko menšie, napokon je rozlohou takmer tak veľké ako Slovensko, len obyvateľov má o niečo viac. A tak sme dorazili pred Amsterdam popoludní, v daždivom počasí a v obavách, ako nájdeme kemp, kde máme ubytovanie. Holandsko má ale výborne vyznačené cesty a smery, len si treba trošku zvyknúť na umiestnenie smerových tabúľ. My sme ale už Holandsko absolvovali dvakrát a tak sme sa ľahko zorientovali. Kemp sme našli bez problémov a ako sme hneď zistili, neboli sme jediní, kto si z účastníkov svetovky vybral na ubytovanie tento kemp. Ubytovanie sme mali rezervované v chatkách na brehu jazera a v jeho blízkosti bol nádherný obrovský park, určený na venčenie psov, pre cyklistov a rekreačných bežcov. Priamo v parku ste mali možnosť stretnúť, samozrejme okrem rôznej zmesi psov, divých králikov a v kanáloch, ktoré prepletali celý park, najrôznejšie vodné vtáctvo. Jednoducho ideálne na vychádzku so psom, čo sme aj patrične využili. 

Čo sme však vôbec nevyužili, bolo naše letné oblečenie, lebo Amsterdam nás privítal okrem sychravého počasia teplotou 16 – 18 °C. Táto teplota ale naopak vyhovovala našim psíkom, ktorí boli po dvoch dňoch cesty už slušne unavení a otrávení. Našťastie mali dva dni na rekonvalescenciu a my sme tento čas využili na prehliadku hlavného mesta. Čo vám mám hovoriť, možno niekto so mnou nebude súhlasiť, ale ja Amsterdam ako mesto milujem. Má svojskú architektúru, veľa úzkych uličiek lemovaných vysokými domami rôznych farieb, množstvo kanálov a mostov, celkovo to na mňa napriek miernemu chaosu v architektúre pôsobí harmonicky. Je to kozmopolitné mesto a jeho duch a povznesená nálada je báječná, doslova cítite, ako sa na vás prenáša. Prebrúsili sme mesto, nezabudli navštíviť múzeum voskových figurín, nadýchať atmosféru skrytých uličiek a prišla nedeľa, deň, keď sa na svetovke posudzovali retrievere. 

Na výstavu sme sa poriadne pripravili, havinov sme mali dobre oddýchnutých, čo bolo pre nás najdôležitejšie, ale my sme až v takej pohode neboli. Predsa len, svetovka je svetovka. Ako dopadneme? To zase bude radosti, ak neuspejeme. Ale to už nebolo na nás a nám neostávalo iné, len čakať ako to dopadne. 

Výstava sa konala v priestoroch výstavného a kongresového centra RAI, vo veľkých a priestranných halách. Hneď na úvod nás zarazila veterinárna prehliadka, kde si okrem očkovacieho preukazu veterinári nechali každého psa vystúpiť na vyvýšenú lavičku a poriadne pozreli oči, uši, ústnu dutinu a samozrejme nezabudli každej fenke pozrieť pod chvost, či náhodou niekto nechce prepašovať na výstavu háravú fenku (čo vy na to - tí, ktorí tento problém nemáte a kľudne prídete na výstavu aj s fenkou, ktorá je práve v najlepšom? To je ohľadu k tým, čo majú krycích psov ! ). Po prehliadke sme sa vybrali hľadať informácie, kde získame posudkové listy a čísla, katalóg a kde máme kruh. A tu bol prvý zádrhel. Chabé informácie, chaos, ale napokon sme si to všetko vydiskutovali a vybrali sa hľadať kruhy, kde sme mali byť posudzovaní.

Keďže celkovo bolo prihlásených 754 retrieverov, patrila nám celá jedna hala. Labradorov bolo prihlásených 236, najviac zo všetkých retrieverov a rozdelení boli do troch kruhov. Ak niekto čaká, že svetovku budú všetky triedy posudzovať chovatelia labradorov, je na veľkom omyle. Zriedkakedy je to tak, z rôznych, najčastejšie z ekonomických, dôvodov sú pozvaní rozhodcovia, ktorých môžu použiť na posudzovanie aj v iné dni. A tak to bolo aj s nami. Jedinou chovateľkou bola pani Anja Verbeek, ktorá posudzovala triedu mladých psov a feny, pán Staunkjaer z Dánska posudzoval feny a pani Cole z Kanady psov. Pán Staunkjaer bol zaťažený na žltú farbu, naopak pani Cole sa zamerala na čiernych labradorov a ostatní akoby ani neexistovali, hoci sa bolo na čo pozerať. Skutočne, ak to porovnáme s úrovňou v Miláne, v Amsterdame sa ozaj bolo na čo pozerať, bola to prehliadka chovateľstva v celej Európe a bolo to super. 

Celá hala bola vystlaná modrým kobercom, kruhy boli ohraničené nádhernými ikebanami zo živých kvetov (čo mnohých psov inšpirovalo uľaviť si) a dostatočne veľké, ak počet psov prevýšil kapacitu kruhu, rozhodca ich poslal reč a nechal si len toľko psov, aby vedel dobre posúdiť psa nielen v statike, ale aj v pohybe. 

My sme mali svoje želiezka v ohni v troch triedach, ako prvý nastúpil do kruhu čierny Farbourne´s Dutch Marine v triede mladých, kde v silnej a početnej konkurencii dostal známku výborný. Za ním nastúpil do kruhu žltý Roll A Taco of Tintagel Winds, ktorý podobne ako Sailor, v silnej konkurencii obdržal známku výborný. Posledným želiezkom v ohni bola Jambi Sun in their eyes, ktorá nastúpila v triede pracovnej. Jambi dosiahla skvelý úspech, aký sa doteraz nikomu z chovateľov retrieverov na Slovensku nepodaril, vo svojej triede dostala známku výborný 1 a túto triedu vyhrala. Žial, v zahraničí dostáva titul CAC len jeden pes sučka, ktorý sa vyberá z víťazov ostatných tried, ale aj tak je to úspech obrovský, ktorý asi len tak niekto z nás nezopakuje. Boli sme nadšení a šťastní, to čo sme si priali sa nám podarilo a Jambinkin úspech bola tá povestná čerešnička na torte, ktorú sme dostali.

Unavení, ale šťastní, sme sa po výstave pobrali späť do kempu, dorazili sa na vychádzke v parku a išli spať. Na druhý deň nás čakala po rovnakej trase cesta domov. V Stuttgarte nás už čakali priatelia, s ktorými sme náš úspech oslávili a na ďalší deň dorazili domov. 

Čo dodať na záver? Nešli sme na výstavu s veľkými očami, o to viac sme sa potešili z úspechu, ktorí sme dosiahli. Okrem pekných spomienok sme si ako pamiatku na výstavu doniesli krásnu pamätnú medailu, ktorú dostal každý ocenený pes.

Ešte raz, ďakujeme našim psíkom za to, že nás nesklamali a napriek náročnej ceste sa skvele predviedli a gratulujem Jambi k jej obrovskému úspechu.
  

 Daniela Bartošová.

2002

(C) 2009 Aldamity Labradors. Všetky práva vyhradené.