Ani neviem, čomu všetkému vďačím za to, že sa mi v priebehu jedného roka podarilo navštíviť štyri významné chovateľské stanice v Európe. CHS van´t Meijelicht a Farbourne´s v Holandsku, Bluveil v Taliansku a Attikonak vo Švédsku. Keďže to bol zážitok ozaj nezabudnuteľný, rada by som niečo z toho priblížila aj vám.

Keď som začala so svojou sučkou labradora Midnight Sun Choco Beauty zbierať po výstavách jeden titul za druhým, rozhodla som sa, že keď príde čas na výber partnera, nebudem ľutovať žiadne peniaze ani čas a pocestujem, kam bude treba. A tak som postupne hľadala vhodného čokoládového psa. Ono to nie je jednoduché, nájsť zdravie, exteriér aj povahu, napokon psov v podstate nemáte možnosť vidieť na vlastné oči skôr ako pri párení a hlavne, aj keď sa snažíte vybrať čo najlepšie, genetika je vec nevyspytateľná a to, čo vyberiete, nemusí splniť celkom vašu predstavu. Lenže keby sme vždy mysleli len takto, žiadneho psa by sme možno ani nenašli. A tak po dlhšom hľadaní, moja voľba padla na francúzskeho čokoládového psa Master of Chocolate du Taillis Madame v majetku holandskej chov. stanice van´t Meijelicht. Internet je skvelá vec a tak, keď som si psíka vyhľadala, začala čulá korešpondencia s majiteľkou. Kontakt som nadviazala začiatkom roku 2001 s tým, že predpokladané párenie malo byť okolo polovice júna. Komunikácia s pani Monique van der Poel bola skvelá, na všetky otázky odpovedala okamžite a veľmi ochotne a tak sme ostali pri tom, že keď sučka začne  mať ruju, ozvem sa. Presne na júnovej Nitre, keď sme čakali na záverečné súťaže, som si všimla, že ten deň sa blíži. Kým to nebolo tak blízko, tak som bola v pohode, ale predsa len, 1600 km k Amsterdamu, do cudzej krajiny, začal ma obchádzať mráz. Ešte väčšia sranda bola, keď sa mi na mail neozvala Monique, ale jej priateľka, a s tým, že Monique je na dovolenke vo Francúzsku. Vraj ale môžeme kľudne prísť, ona o všetkom vie, a možno aj Monique sa vráti domov skôr. Tak teraz už len vyrátať ten správny deň na párenie a vyštartovať. Počítala som, že na cestu nám treba dva dni, pôvodne sme plánovali prenocovať u priateľov v Nemecku. Tak som vyrátala, že ideálny čas párenia by mohol byť trinásty deň.  Napokon sa Monique vrátila tri dni pred naším plánovaným odchodom a tak sme niektoré detaily mohli dotiahnuť. Potešilo ma, keď mi navrhla, že môžeme prespať u nej, keďže som na druhý deň párenie chcela opakovať a tak už nič nestálo v ceste vyraziť.

Z Lučenca sme šli dvaja, cestoval so mnou jeden známy, ktorý dobre poznal cestu do Stutgardu (to sme ešte netušili, že by sme tú cestu hravo zvládli aj my samé) a v Bernolákove pristúpila Vierka Valentová, ktorá išla so mnou aj preto, že okrem párenia som si išla vybrať aj šteniatko do chovu Farbourne´s. Štyria v malom Focuse sme nemali až tak pohodlia, ešte že Sendy tak rada cestuje a tak jej malý priestor nevadil. V poriadku sme dorazili do Nemecka, prenocovali a už len v trojici vyrazili smer Amsterdam. Holandsko je krajina, ktorá mne učarovala okamžite. Množstvo pasúcich sa koní a kráv vyvolávali vo mne pocit pokoja a ako veterinárke aj trochu závisti. Keďže Monique mi poslala podrobný plán ( ktorý sme, ako inak, celkom netrafili) až tak sme sa nebáli, že zablúdime. A tak sme bez väčších problémov dorazili na holandský vidiek a našli dedinku Zevenhoven, kde žije Monique. Dobre označené ulice nám pomohli ľahko nájsť dom, kde Monique bývala a tak prišiel čas ohlásiť sa. Bolo to veľmi jednoduché, nakoľko sa práve vracala s dvoma psami z prechádzky. Vyložili sme auto, ubytovali sa a keďže Monique musela súrne odcestovať, nechala nás doma celkom samých. To bolo niečo prekvapujúce pre nás, neviem si predstaviť, že by som niekoho cudzieho, koho poznám sotva 20 minút, nechala v dome s prístupom všade. Tomu sa hovorí dôvera. A tak sme mali čas na oddych a čas zoznámiť sa so psami, ktorí voľne pobehovali po dvore. Dom mal priechodnú kuchyňu do miestnosti, ktorej sa u nás hovorí obývačka a tiež psy mali voľní prístup z dvora do týchto priestorov. Túto vymoženosť malo len niekoľko z nich a samozrejme kraľoval im Master. Spolu s ním kožené sedačky okupovali štyri sučky. Všetky boli absolútne nekonfliktnej povahy a Sendy aj nás prijali s úplnou samozrejmosťou. Po príchode Monique sme sa oboznámili so všetkými psami, ktorých mala doma. Psov mala umiestnených v samostatnom domčeku, kde mal každý z nich urobenú pomerne priestrannú voliéru. Všade bolo absolútne čisto a ani stopa po nejakých exkrementoch. Mladých psov mala vonku, v priestranných výbehoch. To, prečo tam má tak čisto a bez akéhokoľvek pachu, sme hneď pochopili. Všetkých psov má naučených vyprázdniť sa vonku, mimo jej pozemku, na priestranstvách popri kanáloch. Keď sme si uvedomili, koľko času pri toľkých psoch tomu musí venovať, no, určite je to väčšina dňa. Po zoznámení sa s „rodinou“ Monique sme pristúpili k tomu, kvôli čomu sme prišli. Keď už sme mali to podstatné úspešne za sebou, opadla aj zo mňa nervozita. Neviem, čo by som robila, keby párenie po tom všetkom, čo sme podstúpili, neprebehlo úspešne.

Večer sme pri večeri príjemne posedeli a debatovali o chove, výstavách a výcviku, porovnávali odlišnosti, zbierali skúsenosti. Monique bola prekvapená, keď zistila, že sme na párenie prišli bez krvného testu stanovujúceho hladiny hormónov, no ale kde sme mali ísť, keď vtedy nik na blízkom okolí testy nerobil. Bol to risk, ale čas ukázal, že vyšiel. Ale pre budúcnosť mi bolo jasné, že už tak riskovať nebudem.

Mali sme možnosť vidieť tri generácie odchovu pani Monique, čo nebýva často, a tak sme videli, že sa jej podarilo pekne udržať typ, ktorý chovala. Všetky čokoládové psy mali peknú tmavú farbu a výbornú štruktúru srsti, tmavé oko. Bolo vidieť, že Monique má so svojimi psami veľmi pekný vzťah. Väčšinu jej svorky tvoria čokoládové psy, okrem svojich sučiek v chove používa dvoch importovaných psov, okrem Mastera,  pôvodom Francúza, tam mala aj čokoládový import z Anglicka. Okrem čokoládových mala aj pár jedincov žltej a čiernej farby, ale bolo ich málo. Všade vyžarovala harmónia, určite aj preto, že Monique je skvelá a príjemná žena. Vytvorila atmosféru pokoja a kľudu, akoby bol človek doma.

Po krátkej noci (V Holandsku bolo ešte o 23.00 vidno ako u nás o ôsmej večer a ráno už o piatej štebotali vtáci) sme sa prebudili do nádherného slnečného rána a mohli vyraziť za ďalším cieľom našej cesty. Tým bolo Rockanje, kde žije pani Anja Verbeek. Holandsko je malá krajina a štruktúra diaľnic je vynikajúca a tak sme raz dva dorazili do Roterdamu.

Bolo  príjemne teplo, a vedeli sme, že Rockanje je prímorské mestečko, plánovali sme pobudnúť nejaký čas aj na pláži. Do Rockanje sme dorazili okolo obeda, ale keďže sme nevstúpili do mesta podľa plániku, ktorý som dostala, nevedeli sme sa zorientovať. Holandské mestečká sú popretkávané úzkymi uličkami a keďže hustota je tam obrovská, prejdete z jedného do druhého ani nezbadáte ako. A tak sme blúdili, chodili stále dokola až sme to vzdali a opýtali sa ne cestu smetiarov, verili sme, že tí budú vedieť kde leží ulica Middelweg.

Náš odhad bol správny a tak sme konečne našli sídlo chovateľskej stanice Farbourne´s. Keďže to vyšlo tak, že som si šteniatko mohla vybrať. Ale nie zobrať so sebou, šteniatka mali len šesť týždňov a ja som musela do Rockanje opäť o týždeň.

(C) 2009 Aldamity Labradors. Všetky práva vyhradené.