Na úvod sa chcem poďakovať Mirke, pretože keby nebolo jej, tento rok by Lucinka žiadne šteniatka nemala. A ďalej, moja veľká vďaka za to, že Lucy žije a dokonca máme aj štyri krásne šteniatka patrí Báre, Jurajovi a Marike, ktorí mi najviac pomohli vo chvíľach, keď som nevedela, ako ďalej. Ešte aj dnes, keď si na to obdobie spomeniem, mi vbehnú slzy do očí a dúfam, že sa nám a ani našim priateľom nikdy nič podobné nestane.

A nakoniec, po všetkých tých problémov, ktoré sme mali, aby toho všetkého nebolo dosť, sa našlo pár ľudí, ktorí využili, že sú tam, kde sú a rozhodli sa,  že nám to všetko pekne „spríjemnia“. Zrejme v duchu zlepšovania vzťahov medzi chovateľmi.

Vždy, keď si hľadám partnera pre svoju sučku snažím sa vybrať psa, od ktorého očakávam, že mi niektoré vlastnosti potvrdí a to, čo potrebujem, vylepší. Netvrdím, že sa to vždy 100 % podarí, ale výber podriaďujem tomu. Tak to bolo aj s Lucy. Vybrať psa pre ňu nebolo jednoduché, neplánujem ju kryť viac ako 2 krát a tak som to obracala zo všetkých strán. Mala som vo výhľade niekoľkých psov, ktorých som nevyberala podľa fotiek z internetu ale podľa toho, čo som videla na vlastné oči. Aj preto som niektorých z nich z výberu vyradila. 

Háranie Lucy som odhadla na začiatok septembra a keďže vtedy sa mala hárať aj Jenka, dúfala som, že na krytie pôjdeme spolu s Mirkou. Keď mi Mirka oznámila, že Jenka už hára tešila som sa, že moja Lucka nič. Totiž, koncom augusta sme mali z práce školenie a aby to nebolo až také jednoduché, hneď zo školenia som cestovala na služobnú cestu do zahraničia. Čo čert nechcel, Lucka začala hárať hneď po Jenke a mne bolo jasné, že sa s krytím Lucii môžem rozlúčiť. Ešte som chvíľu rozmýšľala, že to risknem a nechám poslať semeno a tak to snáď stihnem, ale to som neskôr zavrhla. Ešte tu ostala ďalšia možnosť,  poprosiť Mirku, či by bola ochotná zobrať Lucku so sebou. Mirka ochotná bola, len otázkou bolo, ako sa dievčatá dohodnú s termínom krytia :o). No, nedohodli sa. Pred odchodom na školenie sme zobrali obom babám krv a čakali na výsledok. Jenke progesterón vybehol tak, že bolo potrebné okamžite začať vybavovať krytie, ale Luciin „spal“. A tak som riešila dilemu, čo ďalej. K tomu som samozrejme nebola doma, prístup na internet bol mizerný a ja som fakt nevedela, čo urobiť. Jedným z potenciálnych partnerov bol Colin, ktorý mi učaroval hneď, ako som ho videla v Bennekome prvý krát pred dvoma rokmi.  Poprosila som pani, u ktorej bol, či by tam Lucka mohla ostať trochu dlhšie, až do doby vhodnej na párenie. Ineke súhlasila a ja som organizovala ďalšie veci, všetko mimo domova. Stále som nebola rozhodnutá čo urobiť. Mirke som verila, ale predstava, že mám moju Lucy nechať niekde ďaleko v cudzine, bola hrozná. Lenže, obe dievčatá už mali takmer 4 roky, teda najvyšší čas na svoje prvé šteniatka. Pri tom chaose, ktorý bol, som zabudla zavolať poradkyni chovu, že ideme kryť. Keďže krycie listy som vystavila ešte ja, nenapadlo mi, že nám niekto bude s tým robiť problémy.

Mirka odišla s Jenkou aj Luckou, bleskove sa vrátila a Lucka ostala tam. Ja som z Madridu pár krát zisťovala, čo nové s Lucy a tŕpla, ako sa má. Hneď po návrate som sadala do auta a spolu s maminou a tatinom sme si urobili výlet do Holandska pre našu Lucku. Lucka sa viditeľne mala u Ineke výborne. S Ineke sme strávili príjemné popoludnie, ako malú kompenzáciu za to, že tam Lucka mohla ostať, som nás všetkých zobrala na večeru. Neskôr sme celú noc prerozprávali o psoch, rodokmeňoch a ľuďoch okolo psov. Tých dobrých a aj tých závistlivých. Nepríjemne ma prekvapilo, že aj v Holandsku sa nájdu v tomto smere rovnakí ľudia. Sama Ineke a Annelie sa stali ich obeťou  a tak dobre vedeli, o čom to je.

Čas plynul a ja som bola v napätí, ako to dopadlo. V 30. dni sme išli na sono, ktoré potvrdilo, že naša Lucka čaká šteniatka. Na sone sme videli 6 šteniatok (ja som si viac ani neželala) a tak trochu som mala obavy, ako dopadne pôrod. Potom sa začali riešiť veci okolo Nelky. Ja som dnes presvedčená, že vďaka tomu som otupila svoju pozornosť a stalo sa niečo, čo sa stať nemalo. Ja do dnes neviem, kedy a čo sa vlastne stalo, len viem, že prvý októbrový víkend Lucy prestala jesť, ostala málo pohyblivá a zrazu sa jej abnormálne zväčšilo brucho. V pondelok močila krv, v utorok, keď  som jej odmerala teplotu, nechcela som veriť vlastným očiam. Hneď ráno som letela na sono  zistiť, čo sa deje, ale sono nám akurát ukázalo, že šteniatka zatiaľ žijú. Lenže to bolo všetko, čo sme vedeli zistiť. Lucy mala vysoké teploty, opuch na bruchu a ja som z toho bola zúfalá. Predstava, že má do pôrodu ešte 3 týždne, že šteniatka nemajú šancu prežiť, ak sa narodia, dilema, čo robiť, aké lieky jej dať, aby to neuškodilo šteniatkam, ale hlavne pocit, že neviete, čo sa stalo, bol hrozný. 

Tak som ospravedlnila svoju účasť na výbore, kde sa prešetrovala Nelinka (podľa predsedu kontrolno-revíznej komisie bolo moje ospravedlnenie za neúčasť na výbore z dôvodu vážneho ochorenia psa chabým ospravedlnením !!!!).  Zúfalo som sa snažila zraziť jej teplotu na prijateľnú hranicu každý deň. Pri predstave, že nič nežerie, ma obchádzala hrôza. Darmo ma utešovali, že šteniatka si svoje z tela matky zoberú, čo potrebujú. Prišiel piatok a ďalšia vysoká teplota. Opäť som chcela ísť na sono, ale veterinári, ktorí ho mali, boli mimo mesta. Našli sa ale skvelí ľudia, moja mamina a jej známi, ktorí nám vybavili sono v normálnej nemocnici. Šteniatka stále žili, ale Lucy bola na tom  zle. Riešili sme dilemu, či zachrániť život jej a obetovať šteniatka alebo čo vlastne robiť. Dohodli sme sa, že ešte skúsim urobiť niečo cez víkend a ak sa to nezlepší, radšej zachránim Lucy. 

Celú sobotu som jej každých 20 minút podávala lieky a kládla obklady a v nedeľu sa stal zázrak. Teplota klesla a jej sa očividne polepšilo. Síce sa jej do pôrodu chuť do jedla nevrátila, ale hlavné bolo, že teplota sa nevrátila tiež. S napätím sme čakali na pôrod. Po tom, čo Lucka prežila som neverila, že to sama zvládne a bez problémov. Neverila ani moja veterinárka, ale Lucka to zvládla na jednotku. Bez paniky, ľahko a bez problémov. Len tých šteniatok sa narodilo menej, ako sme na sone videli. Na svet prišlo 5 šteniatok, žiaľ, jedna malá sučka to napokon nezvládla a my sme o ňu prišli. Nikdy nebudem vedieť, čo sa vlastne stalo, ale som nesmierne vďačná, že mám doma živú a zdravú Lucy a jej krásne štyri šteniatka. Dúfam, že pôjdu v stopách svojich úspešných rodičov. Lucinka, ďakujem, si nielen skvelá na výstavách, ale si aj úžasná matka!

Za to, že som v tom strese zabudla poslať hlásenie vrhu včas a za to, že som si sama sebe pri vypisovaní krycieho listu nevypísala aj žiadosť, som dostala na návrh prezidenta SRK (ktorý na tom trval) za porušenie chovateľského poriadku SRK podmienečné vylúčenie z klubu na rok 2009. Nuž, čo dodať. Ja ako poradca chovu som si vždy vážila ľudí, ktorí obetovali nemalé vlastné finančné prostriedky na krytie v zahraničí. Nikdy by mi ani nenapadlo ľudí postihovať za to, že neodovzdávajú tlačivá včas. Za môjho obdobia sa stalo ozaj kadečo, vedome aj nevedome. Ale riešila som to iba s dotyčnými ľuďmi. Lenže, časy sa zmenili. A tak, vážení členovia klubu SRK, ktorí čítate tieto riadky: dodržiavajte všetky predpisy lebo sa Vám, pokiaľ nepatríte medzi nedotknuteľných, stane to, čo nám. Myslite na to a v prípade ochorenia alebo náhlej služobnej cesty si včas zabezpečte niekoho, kto to za vás pošle. Jeden nikdy nevie, či ďalším na rade nebudete vy.

Mirka, prepáč, miesto vďaky som ti tým, že som krycí list vystavila tak, ako všetkým ostatným, spôsobila to, že si celú túto tortúru musela absolvovať so mnou. Ibaže mám taký pocit, že tu vlastne vôbec nešlo o krycie listy. Veď  predsa veľmi dobre vieme, ako to u niekoho funguje naďalej. Ale aj v Orwelovej Zvieracej farme sa píše, všetci sme si rovní, len niektorí sme si rovnejší. Pokiaľ túto knihu nepoznáte, vrelo doporučujem si ju prečítať.

Mirka, držím palce, aby zo šteniatok narástli labíci, ktorí budú nielen krásni, ale aj zdraví a v povahe absolútne štandardní. A ešte raz, PREPÁČ.

12 / 2008

(C) 2009 Aldamity Labradors. Všetky práva vyhradené.