Cruftova výstava je bezpochybne najväčšia chovateľská prehliadka psov na svete. Výstava s dlhou tradíciou, história ktorej sa začala písať v roku 1928, sa pôvodne konala každý rok v októbri. Výnimkou boli roky II. svetovej vojny, kedy sa výstava z pochopoteľných dôvodov nekonala a rok 1949, kedy sa výstava preložila z októbra na marec a tak sa jeden rok, rok 1949, vynechal. 

Cruftova výstava je obrovská slávnosť a pre chovateľov plemien, založených vo Veľkej Británii, je obrovskou cťou a prestížou predviesť svoj odchov práve na tejto výstave.

Tej tohtoročnej sa zúčastnilo 21 tisíc psov, navštívilo ju 120 000 návštevníkov a vďaka BBC ju videlo 3,25 milión divákov. Po prvý krát privítali na výstave psov z Luxemburska, Maďarska a Švajčiarska. Cruftova výstava sa od tých našich odlišuje
napríklad aj tým, že najvyššie ocenené jedince získavajú aj peňažné odmeny. A tak pre majiteľa BIS čaká 100 libier, pre res. BIS a BOG 50 libier, pre res. BOG 25 libier, Best of Breed 25 libier a Best of Opposite sex 10 libier. Lenže toto určite nie je dôvod, pre ktorý je Cruft tak veľmi obľúbený a navštevovaný. K tomu si ešte treba uvedomiť, že na Cruft sa nedá len tak prihlásiť, pes sa musí na výstavu kvalifikovať. Výstavy, na ktorých pes získa kvalifikáciu na Cruft, sú vopred určené a každá krajina ich má len obmedzený počet. Aj vďaka prísnemu kvalifikačnému situ vidieť na výstave to najlepšie v danom plemene. 

Bol to môj dávny sen navštíviť túto výstavu a pozrieť sa do kolísky plemena Labrador, pretože kde inde môže človek vidieť to najlepšie, ak nie práve tam, kde sa dané plemeno zrodilo? Nie nadarmo každý rok nielen všetci významní, ale aj tí ostatní chovatelia z celého sveta cestujú začiatkom marca do Birminghamu. Ako nedávno jeden múdry a skúsený chovateľ povedal, pokiaľ niekto nebol na tejto výstave alebo podobnej veľkej chovateľskej prehliadke daného plemena, nevie o čom je chov. Ono je totiž svätá pravda, že môžete mať niečo tisíc krát nakukané z ročeniek, stráviť hodiny a hodiny na internete, s realitou sa to nedá porovnať. Realita je niekde úplne inde, tá je napríklad tam, na Crufte. 

Keďže minulý rok som sa tejto výstavy nemohla zúčastniť kvôli pracovným povinnostiam, pevne som sa rozhodla, že tento krát si to nenechám ujsť. V dostatočnom predstihu sme zabezpečili letenky a hlavne ubytovanie, ktoré bolo už takmer všetko zablokované. Strašila ma síce vízová povinnosť, aj keď som mala doma pozývací list, prečo som bola pozvaná a aký je účel mojej cesty do VB. Stále som mala obavy, či mi stihnú udeliť víza alebo nie. Našťastie nám Veľká Británia v polovici decembra zrušila víza a tak sme mohli kľudne a bez problémov vycestovať. 

4. marca sme sa na letisku v Prahe zišli ja a pani Dočekalová, ako jediné zástupkyne labradorov a početná skupina chovateľov kokeršpanielov, ktorí návštevu tejto výstavy pokladali za nevyhnutnú súčasť svojho prehľadu o chove ich plemena. Zažili sme spolu kopu zábavy, na ceste tam aj späť. Človek zabudne aj na pocit menejcennosti na letisku, keď nás, ako nečlenov EÚ odpoklonkovali na výsluch. Pravidlo usmievať sa a byť príjemný zabralo aj tu a tak nás colník bez dlhého preklepávania pustil na Veľkej Británie. Hurá na hotel, objednať taxi na ráno, keďže sme nemali ani poňatia, kde sa nachádza Národné výstavne centrum a rýchle spať. Čakal nás náročný deň. Ráno nás čakala perfektná organizácia dopravy v blízkosti výstaviska, usporiadané rady návštevníkov, ktorí mali vymedzení iný vstup ako vystavovatelia. Hneď v hlavnej hale ste si mohli kúpiť katalóg, vstupenku (cca 800,- Sk) a pekne čakať, kým nás pustia do výstavných hál. Zatiaľ sme si našli kruhy, kde sa mali posudzovať labradori a trpezlivo čakali, kým vstúpime. Vďaka tomu, že pani Dočekalová navštívila Cruftovu výstavu už minulý rok sme vedeli, že najdôležitejšie bude obsadiť si dobré miesta a chytiť pri kruhu stoličky. Záujem o psov bol obrovský a miesta hneď pri kruhu už veľmi málo. Sadli sme si k stánku the Labrador retriever clubu a netušili, že sme si vybrali najlepšie miesto pri kruhu. Pán rozhodca posudzoval psov priamo pred nami a tak sme mali možnosť vidieť každého psa nielen v postoji, ale hlavne v pohybe presne tak, ako ho videl aj rozhodca. Keďže počet prihlásených psov bol 255 a sučiek 276, bolo jasné že keď chceme vidieť psov, máme len malú šancu vidieť sučky. Tie sa posudzovali vo vedľajšom kruhu a s prehľadom ich posudzovala pani M. Litherland. Psov mal na starosti pán R. W. Wiles. Vystavovatelia mali k dispozícii priestranné kruhy s krásnym zeleným kobercom po celej ploche a to, že ide ozaj o slávnosť, ste cítili z celej atmosféry. Ľudia boli pekne oblečení, páni mali obleky a dámy kostýmy. Obaja rozhodcovia akoby sa dohodli a oblečením pekne ladili. Viem, že to vyznie zvláštne, ale pre mňa bolo snáď najväčším zážitkom vidieť všetkých tých skvelých chovateľov, ktorí posunuli chov labradorov tam, kde je teraz. Jedna vec je poznať mená, druhá priradiť si k menu tvár. A tak sme videli pani zo Sandylandu a Rocheby, pána z Carromeru, Cambremeru a Poolsteadu a mnohých ďalších. Predvedené jedince boli nádherné. Všetci do jedného mali nádnerný tvar a farbu oka, výbornú výstavnú kondíciu a boli perfektne pripravení. Až na dve malé výnimky sme nevideli žiadny konflikt medzi psami. Tak ako ich majitelia, aj oni boli priateľsky naladení. 

Orientovať sa počas posudzovania nebolo jednoduché, pretože psy nenastupujú do kruhu podľa čísel. Keďže posudky sa píšu len pre najlepších, posudzovanie prebieha pomerne rýchlo. Psi sa rozdelili po stranách kruhu tak, aby protiľahlá strana oproti tej, kde sa posudzovalo ostala voľná a každý jeden išiel na individuálne posúdenie. Pán rozhodca každého psa pozorne prezrel v statike, nechal ho prebehnúť do trojuholníka a tam a späť, ešte raz celkovo pozrel na psa a volal ďalšieho. Nechápem ako si mohol všetkých pamätať ale po individuálnom posúdení ešte raz prebehol pohľadom po všetkých a podľa počtu prihlásených vyberal semifinále alebo hneď finále v každej triede. Vybraní psi absolvovali všetko ešte raz a zadávalo sa poradie. Pred konečným rozhodnutím vždy ešte raz posúdil celkový výraz psa a rozhodol o úspechu či neúspechu. Aj keď asi ťažko hovoriť o neúspechu, ak sa niekto dostal do poradia. Určite to bolo pre každého veľkým úspechom.

Titul CC a res. CC sa zadáva len jeden a vyberá sa medzi víťazmi jednotlivých tried. Rozdelenie tried je trochu iné ako u nás a tiež máte možnosť prihlásiť psa do viacerých tried. Ak by som mala opísať psov, boli to typickí predstavitelia plemena, takmer dokonalí vo svojej kráse. V štandardnej výške, nie príliš krátky, ani veľmi dlhí, s pekným krkom, dobrým uhlením hrudných aj panvových končatín, korektne nasadeným chvostom a väčšina z nich aj s výborným pohybom. Možno by sa dal niektorým z nich vytknúť užší chod končatín, lenže pozornému oku pána rozhodcu to neušlo. Nič to ale nemení na tom, že všetci boli nádherní. O šťastie sa pokúsili aj európsky chovatelia, ale medzi domácimi sa výrazne nepresadili. Ak aj áno, väčšinou išlo o psov pôvodne importovaných z Anglicka. Výnimkou bol len interšampión Ole, nádherný čierny pes z Francúzska, ktorý pekne zapadol medzi domácich labradorov a postupové miesto mu ušlo len o chlp. Ako postupoval čas a blížila sa trieda Open, záujem okolitých divákov vzrastal a pri kruhu sa takmer nedalo dýchať. Konečne som na vlastné oči videla všetkých TOP labradorov a hlavne ich potomkov. Mnoho z nich bolo ešte lepších, ako som si z fotiek predstavovala, naopak, niektorí tak trochu sklamali. V samom závere sa v boji o CC zišli vyrovnaní psi, takmer všetci v čiernej farbe. Môj tajný tip, ktorý úplnou náhodou stál pri finále pri nás, vyšiel a titul CC si odniesol ShCh Tullochmohr Final Edition, víťaz open triedy a titul r. CC druhý z open triedy, žltý ShCh Stajantor Robin.

Vďaka tomu, že sučiek bolo hrozne veľa, sme rýchle utekali k ich kruhu a videli to najlepšie, od triedy open vyššie. Pravda, nesmiem zabudnúť na veteránky, ktoré sme videli ráno. Tridsať prihlásených veteránok hovorí za všetko. Nádherné sučky, ktoré na svoj vek vôbec nevypadali. A bolo jasné, prečo sú s úrovňou chovu tam, kde sú. 

Posudzovanie sučiek prebiehalo podobným spôsobom ako u psov a tak sme nečakali dlho do konečného finále. Keď som videla všetky tie nádherné feny, ktoré nastúpili o CC, vôbec som nezávidela pani Litherland jej úlohu, vybrať najlepšiu. Šťastie sa usmialo na čiernu Lindall Double Blue z triedy special junior bitch a r. CC si odniesla žltá Stretlaw Dark Crystal z triedy Limit. Titul BOB sa zadával v kruhu, kde sa posudzovali psi a vyberali ho obaja rozhodcovia. Bol to boj nervov a tu sa preukázala disciplína a pripravenosť psov na výstavu. Nekonečne dlho sledovali oboch nositeľov CC, niekoľko krát ich nechali sa prebehnúť a opäť trápiť v statike. Po dlhom boji nakoniec víťazstvo pre seba vybojoval pes, Tullochmohr Final Edition. Tento skvelý pes nakoniec vyhral aj titul Best of Group, čo je fantastický úspech, lebo v celej histórii Cruftu je to len 4 krát, čo skupinu vyhral labrador. V roku 1932 a 1933 to bol Bramshaw Bob a v roku 1937 CH Cheverrell´s Ben of Banchory. 

Za zmienku určite stojí, že titul Best puppy získala ročná dcéra víťazného psa Cambremer I´ve Got Rhytm. Otcom BOB psa je Carpenny Walpole, CC sučky Rocheby Old Smokey a otcom oboch držiteľov r.CC Rocheby Whisky Mac. Keďže už počas výstavy sme postrehli, že medzi umiestnenými sa nachádzajú potomkovia tých istých psov, zahrala som sa trochu s prehľadom, ako sa ktorý plemeník presadil. 

Jednoznačne najlepším bol Rocheby Old Smokey, ktorý mal 13 umiestnených potomkov, dokonca v triede undergraduate bitch tri jeho dcéry boli vybrané medzi päť najlepsích v tejto triede! Šesť umiestnených potomkov mali Carpenny Walpole, Tullochmohr Final Edition, Rocheby Whisky Mac, Naiken Kris a Sandylands Gadabout. Aj ostatní psi v poradí patrili medzi potomkov úspešných plemeníkov, ale všetci sa vymenovať nedajú. Najpriek jednoznačne pozitívnym zážitkom musím smutne skonštatovať, že podobných psov, ako som mala možnosť na Crufte u nás ani u našich susedov nenájdete a mám obavu, že ani v širšej Európe. Výnimkou by snáď mohli byť severania. Obávavam sa, že naši šampióni by neprešli ani kvalifikačným sitom a ani ten naj víťaz všetkých výstav by tam klal oko. Jednoducho britskí labradori sú iní.

Večná škoda, že sme nemali príležitosť vidieť predstaviteľov chovu pani Litherland, chov Oakhouse. Táto dáma k nám príde posudzovať klubovku a tak bolo určite zaujámavé vidieť, akých labradorov chová. Lenže kultúra chovateľov a vystavovateľov je na západ od českých hraníc niekde inde a tak sme nemali najmenšiu šancu vidieť ani len psa z chovu tejto dámy. Škoda, že základnú etiku vystavovateľov nemajú osvojenú aj naši západní a južní susedia. To, čo patrí k šou folklóru našich západných a južných susedov tam nezažijete. Jednoducho vo vyspelých krajinách sa psi, pochádzajúce z chovu človeka, ktorý výstavu posudzuje, nehlásia. Je to základ etiky každého vystavovateľa a aj toto je oblasť, kde sa ešte máme čo učiť. 

A čo dodať záverom? Bol to nenahraditeľný zážitok, ktorý som dlho „trávila“. Dojmy z výstavy prevládali veľmi dlho a podobné pocity sme mali všetci. Bolo to niečo úžasné a nenahraditeľné. Nielen pre to, čo som videla, ale opäť som po dlhšom čase stretla starých priateľov zo Švédska, Holandska, nadviazala nové kontakty, pre mňa neoceniteľné. A to som si myslela, že aj vďaka vedomostiam, ktoré mi poskytujú moji priatelia v zahraničí už aspoň čo to o chove viem. Lenže Cruft mi ukázal, že ma čaká ešte veľa rokov tvrdej práce. Úroveň chovu v kolíske vzniku plemena je veľmi vysoká a pokiaľ si niekto myslí, že izoláciou ich chov utrpel, je na veľkom omyle. A tak reči typu „v živote by som psa z Anglicka nechcel(a)“ ma dnes neskutočne pobavia a najprv nech sa tam autori podobných rečí idú pozrieť a potom súdia. Je pravdou, že sa svoj chov snažia osviežiť severskou krvou, ale robia to s citom a rozumom a od svojich línií neobočujú. Kiež by sme sa im raz aj my aspon trochu priblížili.

Len pár postrehov pre vás napísala Daniela Bartošová.

3 / 2004

(C) 2009 Aldamity Labradors. Všetky práva vyhradené.