Tak ako som spomínala v úvode k predchádzajúcim článkom, ďalšou CHS, ktorú som mala možnosť minulý rok navštíviť bola CHS Bluivel. Majiteľom tejto CHS je pán Stefano Piva, ktorý žije v Monze, v Taliansku. 

Za to, že som tam mohla ísť, vďačím Vierke Valentovej, ktorej som robila tlmočníčku a spolušoférku. Celý tento výlet bol neskutočný. Dlho sme nevedeli, či tam pôjdeme. Psa sme mali vybraného, lenže v januári napadlo toľko snehu, že sme sa tej cesty obávali. Vedeli sme, že môžeme ísť len my dve a tak sme do poslednej chvíle vymýšľali, ako neísť a skúsiť inseminovať. Lenže vtedy s tým neboli žiadne skúsenosti a my sme nechceli riskovať. Náhoda chcela, že tri dni pred plánovanou cestou sa oteplilo a my sme mohli vyraziť. Aby to však nebolo také jednoduché, pán Stefano mi oznámil, že je veľmi rád, že prídeme, ale musíme doraziť do štvrtej, lebo on najneskôr o šiestej odchádza do Švajčiarska.

Doma som poprosila rodičov, či by neboli ochotní postarať sa o mojich havinov a mohli sme vyraziť. Cestu do Milána sme poznali. Večer pred odchodom sme dostali plán ako zísť z dialnice a tak sme skoro ráno vyrazili. Cesta ubiehala bez problémov až kým sme nedošli pred Miláno, kde sme mali z diaľnice zísť. Ako tradične sme zišli iným výjazdom a tak sme začali blúdiť. Problém bol, že Monza je obrovské mesto s mnohými mimoúrovňovými križovatkami. Nezostalo iné, len zastavovať a pýtať sa. Našťastie nás pekne nasmerovali na hlavný oporný bod, cestu Via Realle a tam sme to už našli. 

Tu nás čakalo veľké prekvapenie, nakoľko sme si mysleli, že tak ako veľa iných chovateľov, pán Stefano bude bývať niekde v okrajových častiach mesta. Opak bol pravdou, býva uprostred mesta, v činžovnom dome, na prízemí a tam vo veľkej záhrade chová svojich psov. Treba povedať, že to tam má veľmi pekne upravené. Jemu patrí len niekoľko jedincov, ostatných má v rodinách svojich priateľov. Keďže čas bežal, nasadli sme do áut, šialenou jazdou sa dostali na kliniku a tam sme sučku inseminovali. Dôvod inseminácie bol jednoduchý. Žiadny náš veterinárny ústav nevydáva potvrdenia o zdravotnom stave a vyšetreniach na niektoré pohlavné choroby psov a pán Stefano nechcel riskovať, že by mu pes ochorel a zostal sterilný. Odvtedy, ako jeho priateľ takto prišiel o nádejného chovného psa, sučky bez vyšetrenia zásadne inseminuje. Malo to aj ďalšiu výhodu, pod mikroskopom sme si mohli pozrieť spermie daného psa. Náklady na insemináciu znášal majiteľ krycieho psa. To, že psík by nemal s prirodzeným krytím žiadne problémy, bolo jasne viditeľné. Napokon sme sa o tom mohli presvedčiť aj nasledujúci deň počas prechádzky. Po úspešnom krytí sme dostali pozvanie k nim domov, kde sme navštívili jeho pracovňu, venovanú jeho najúspešnejšej fenke Ophelia di Cassa Paraporti.

Ophelia bola víťazkou nejednej klubovej výstavy, nielen v Taliansku, všade v Európe. Ja sama som mala možnosť vidieť, ako táto sučka vyhrala klubovú výstavu vo Švajčiarskom Basileji. Steny zdobili samé poháre a stužky. Žiaľ, Ophelia mu umrela vo veku šesť rokov počas pôrodu. Odvtedy má doma niekoľko jej potomkov, a čo ma upútalo, všetci boli veľmi podobného a vyrovnaného typu. Podľa pána Pivu sa dobrý labrador pozná podľa hlavy, oka, srsti a chvosta. Nepáčia sa mu príliš mohutné jedince, uprednostňuje strednú silu kostry. Čo však každý správny labrador musí mať, je ľúbivá hlava, milý výraz, vynikajúca srsť a typický chvost. Dnes už sa chovu až tak nevenuje, je sklamaný vývojom chovu a vzťahov v Talianskom klube. Nedovolil si však otvorene povedať na nikoho nič zlé. Naopak, vyzdvihol chovateľov, ktorí sa snažia chov labradorov pozdvihnúť a záleží im aj na zdraví a povahe, nielen na zovňajšku. 

Tie dve hodiny, ktoré nám mohol venovať, ubehli veľmi rýchlo, my sme ešte stihli poobdivovať nádherné poháre, aké dnes už nemáte možnosť nikde vidieť a na otázku, ktorý pes sa o to zaslúžil, sme sa s prekvapením dozvedeli, že sú to poháre z významných dostihov, ktoré dostali za svoje víťazstvá konskí zverenci jeho starého otca. Bol to ozaj príjemný večer, pán Stefano sa nám snažil povedať hrozne veľa, žiaľ, pre krátkosť času to nešlo. 

Druhý deň sme párenie opakovali, doobedie sme strávili prehliadkou nádherného mestkého parku a išli sme domov. Šťastne sme dorazili a ešte šťastnejší sme boli, keď sa začiatkom apríla Márdžinke narodilo osem krásnych šteniatok. 

  
Pár postrehov priblížila Daniela Bartošová.

2 / 2002

(C) 2009 Aldamity Labradors. Všetky práva vyhradené.