|
Jeden
pekný deň v máji alebo júni (už si presne nepamätám),
mi zavolala Danka, že známa jej známej má dospelého čierneho
psa zo Švédska, pre ktorého hľadá nový domov.
Vraj ho pôjde pozrieť, že ako vyzerá, aký má rodokmeň
...
 Ale
nastal tu taký maličký problém, kde ho dať, keby
vyzeral trošku k svetu :o). Danka mala doma plný dvor
a ja som mala doma 4 psov – Alesku, Sofiu, Rolíka, Donyho
a ešte otcovu Ninu. A naši už z týchto 5
neboli nejak veľmi nadšení, vraj ich už je dosť. Tak
som Danke povedala, že bohužiaľ, k nám sa nezmestí
(že by ma naši asi „vyhodili“ aj s mojimi
psami :o).
Tak
mi neskôr volala, že ho bola pozrieť, povedala, že
momentálne nie je v dobrej kondícii, má trošku
svetlejšie oko, ale inak vyzerá veľmi dobre, je to proste
rodený „showman“ a hlavne - svojou povahou
jej veľmi pripomínal Sailora. Pozrela si rodokmeň, výsledky
vyšetrení a porozprávala sa s majiteľkou.
Zistila
zaujímavé veci: majiteľka pôvodne kontaktovala chovateľov
labradorov, ktorí ju odkázali na prezidenta SRK. Ten sa aj
s manželkou bol na psa pozrieť, zobrali ho domov,
samozrejme aj s rodokmeňom. Majiteľke povedali, že
by si ho vzali, že pes vyzerá veľmi dobre a mohol by
povyhrávať veľa výstav, ale najskôr sa pokúsia
zistiť niečo o jeho predkoch a samozrejme psa si
nenechajú, kým nebude mať všetky vyšetrenia –
bedrá, lakte, oči.
 Ale
aká bola pani prekvapená, keď jej o niekoľko dní
volali, že ten pes je agresívny, že o ňom nič na
internete nenašli a jeho predkov vôbec nepoznajú
(zvláštne, lebo má v rodokmeni
dosť známych psov). Tak sa stretli na klinike v Trnave,
kde išiel pes na vyšetrenia – RTG bedier a lakťov,
očné vyšetrenie a výsledok bol DBK 0/0, DLK 0/0, oči
čisté. Majiteľka si ho vzala domov a posťažovala
sa kamarátke, ktorá neskôr kontaktovala Danku.
Už
vtedy jej to bolo zvláštne, lebo „agresívneho“
psa priniesli spolu s iným psom v jednom aute a ani
jeden z nich s tým nemal problém. A najviac
ju prekvapilo, keď jej o niekoľko dní pani
prezidentová volala, že ten pes je hodný tak 5 000
Sk a môže ho dať k ich známemu, ktorý s ním
bude poľovať na kačky.
Tak
za pár dní z víťaza veľa výstav mala psa vhodného
tak akurát na kačky :o).
Danka
pri stretnutí majiteľke vysvetlila, že vyšetrenia
dopadli výborne, ale pes má v rodokmeni nosičov PRA
a preto je ešte potrebné dať mu urobiť OptiGen. Že
sa ešte rozhodne, pozrie si švédsku databázu
(ktorú im môžeme iba závidieť) a dá jej vedieť.
Tak
sme sa rozprávali, že síce tu je riziko nosiča PRA a nikto
nie je dokonalý, ale že ten pes má kvality, ktoré prevýšia
jeho nedostatky. A keď som sa spýtala, ako sa volá a Danka
povedala: Hugo, vedela som, že toho psa chcem. Už dlhšie
som dúfala, že niekedy v budúcnosti budem mať doma čierneho
psa (najlepšie zo Švédska), ktorý sa bude určite volať
Hugo. Už stačilo len málo – doma presvedčiť rodičov,
že ten jeden pes sa na dvor ešte zmestí :o). Tak som ich
doma začala postupne „spracovávať“, že
nechcem nič k narodeninám, že ja si donesiem darček
– nového psa. Najskôr o tom nechceli ani počuť,
ale postupne si na túto myšlienku zvykli.
 A tak
sme sa po dohode s Hugovou majiteľkou vybrali pre môjho
vysnívaného Hugeska – ja, Danka a Peťo. Mali
sme sa stretnúť v Ladomerskej Vieske a ja som sa
nevedela dočkať, kedy ho uvidím. Prišli sme skôr, ale
nečakali sme dlho. Hugo sa mi zapáčil na prvý pohľad a dúfam,
že aj ja jemu. Chcela som ísť hneď domov, ale ešte sme
išli na obed. Tak sme trošku pokecali, Huga som nachovala
hranolkami (chutili mu) a vlastne si ma hneď aj
adoptoval.
Pri
rozlúčke sme sa chceli s Hugeskovou majiteľkou
vyrovnať, ale ona len povedala, že je rada, že Danka s ňou
jednala na rovinu, nič jej nezatajila a hlavne, že
Hugo sa u nás bude mať určite dobre a tým nám
Huga darovala. A nakoniec ešte skonštatovala, že i keď
je ženou hokejistu, nie je úplne sprostá, ako si to o nej
niekto myslel.
Cestou
domov som bola veľmi zvedavá, čo na náš nový prírastok
povie naša svorka. Najskôr sme ho zoznámili s Aleskou,
potom so Sofiou, s Donym a nakoniec s Rolíkom.
Nikto s tým nemal problém, tak sme rovno išli na
prechádzku a bolo – mala som svojho Hugeska.
Nine (slovenský kopov) sme ho nepredstavovali, lebo ona už
„trpela“ našich 4 labradorov :o).
 Hugesko
sa rýchlo adaptoval, ale aby sme splnili podmienky
chovnosti SRK, tak nás čakali výstavy (s tým nebol problém)
a samozrejme skúšky. Hugo prišiel 12. 8. a v septembri
boli v Lučenci plánované JSMP, tak som si povedala,
prečo nie? Začala som s ním chodiť von, aportovať
vedel, síce zver nikdy predtým nevidel, ale nemal s tým
žiadny problém. Keď som mu ukázala bažanta, vzal ho na
„plnú hubu“ a chodil s ním okolo mňa.
Tak isto, keď sme išli cvičiť kačicu – prišli
sme k vode, známy hodil kačicu do vody (ani sme mu ju
nedali ovoňať), Hugo sa vrhol do vody a zas na
„plnú hubu“ mi ju doniesol a také isté
to bolo aj so zajacom :o). Jediné čo nechápal, prečo by
mal štekať do mačky. Ale to nevadí, veď je to labrador
a ten nemá štekať do mačky! A spravili sme JSMP v III.
cene.
Keď
sme už mali skúšky za sebou a Hugo sa ako-tak dostával
do kondície (vypadala mu stará srsť), tak sme naplánovali
prvé výstavy – klubovku v Maďarsku, v Čechách
a 2 výstavy v Nitre. Medzitým sme poslali na vyšetrenie
Hugeskovu krv do OptiGenu a prišiel nám skvelý výsledok
– Optigen normal / clear, čo znamená, že Hugo nie
je nosičom PRA!
Tak
sme začali s Hugom chodiť na výstavy a na moje
veľké prekvapenie, Hugo si výstavy neskutočne užíval
(a stále užíva), časom sme boli zohraté duo :o). A k dnešnému
dňu je Hugo (pes vhodný akurát tak na kačky) Šampión
krásy Slovenska, Čiech, splnil podmienky na udelenie
titulu Chorvátsky šampión a je čakateľom titulu Šampión
krásy Maďarska, Rumunska a titulu Interšampión!
Touto
cestou sa chcem poďakovať Hugovej bývalej majiteľke
– Lenke Dömeovej a Danke Bartošovej za krásny darček
k narodeninám !
A samozrejme
chcem poďakovať aj p. prezidentovej za úžasnú reklamu,
ktorú robí Hugovi – teraz už viete prečo.
|
